Dedinka je známa svojou tradičnou architektúrou a maľovanými vzormi. Ornamenty na dreveniciach predstavujú však omnoho viac ako obyčajnú dekoráciu. Skrývajú sa za nimi roky biedy a snahy o lepší život. Prišli sme sa pozrieť do dediny, ktorá má za sebou ťažké časy, no napriek tomu sa dokázala vzchopiť. Čičmany, ležiace v Strážovských vrchoch, zažili mnohé rany.
Na začiatku 20. storočia obec postihli dva veľké požiare. Keďže leží v horách, nie je v jej okolí mnoho úrodnej pôdy - miestni chovali ovce a venovali sa pastierstvu, no ani to im nestačilo na to, aby vyžili. Muži preto často odchádzali za prácou do iných miest, ale aj ďaleko za hranice svojej vlasti. Gazdinky zostali doma samy v skromných podmienkach. Boli to práve ony, kto zdobil chalupy ornamentmi, vďaka ktorým obec v súčasnosti dýcha atmosférou starých čias.
Vyfintená bieda
V čičmianskych dreveniciach často žilo viac generácií rodín. V skromných podmienkach vyrábali výrobky z mlieka, piekli chlieb, vyšívali. „Mnohí muži museli vandrovať z miesta na miesto, aby svoju rodinu zabezpečili. Často v rámci Rakúsko-Uhorska pracovali ako podomoví obchodníci s galantériou. Ponúkali aj plátenné bábiky, ktoré ženy vyrábali v zimnom období. Známa bola aj výroba papúč, tie šili takmer v každom domčeku a boli vychýrené,“ hovorí Erika Kružliaková z Považského múzea, ktoré má v Čičmanoch v Radenovom dome svoju expozíciu. Zdá sa teda, že Čičmanci mali umeleckosť v krvi. „Je pravda, že boli šikovní, ale niečo vytvoriť a predať ich prinútila hlavne bieda.“ Ich umelecké cítenie sa však bezpochyby odrazilo na krásnych výšivkách a maľovaných vzoroch.
Architektúra
Prechádzame dedinou, kde spočiatku vidíme iba murované domy. No hneď ako sa dostaneme na dolný koniec, cítime sa, ako keby sme sa vrátili v čase. Sneh vďaka teplému počasiu pomaly zlieza z maľovaných dreveníc. Niektoré majú starú drevenú strechu, na iných ju už vymenili za novšiu. Iba jedna vec nám pripomína, že nie sme na začiatku 20. storočia. Satelity. „Zdobia“ strechu takmer každej chalupy - nečudo, veď aj ich obyvatelia sa túžia dozvedieť novoty. Mnohé domčeky okrem ornamentov zdobia aj obrázky svätých. Niektorí ich majú zavesené v oknách, iní priamo na vonkajších stenách domu.
Asi majú obyvateľov chrániť. Možno aj pred veľkými požiarmi, aké zachvátili dedinu v minulosti. „O to, aby sa ľudia po druhom veľkom požiari nebáli stavať domy opäť z dreva a aby si Čičmany zachovali svoj pôvodný charakter, sa zaslúžil architekt Dušan Jurkovič, ktorý predstavil dedinku širokej verejnosti. Zviditeľnil Čičmany už v roku 1895, keď prezentoval repliku čičmianskeho poschodového domu na Československej národopisnej výstave v Prahe,“ objasňuje Jurkovičove zásluhy Kružliaková. Jurkovič tiež pomohol obyvateľom zabezpečiť drevo na stavbu nových domov. Na jednu drevenicu potrebovali približne 30 stromov - až kilometer guľatiny.
Ornamenty
Návštevníkov Čičmian upúta najmä krásna výzdoba domov. Teraz sú drevenice bohato pomaľované, no nebolo to tak vždy. Vápno sa na domy nanášalo skôr z ochranného ako dekoračného dôvodu. „Na tmavé steny sa bledým vápnom maľovali jednoduché vzory. Maľba chránila drevenice pred vodou, plesňou či hmyzom. Keď im zvýšilo vápno, maľovali hlavne v okolí okien ornamenty, ale domy boli vtedy z veľkej časti iba jednoducho potreté. Takisto natierali aj vnútorné steny domu. Keďže kedysi v dreveniciach horel otvorený oheň, boli čierne od dymu. Vnútorný vápnový náter drevenicu dezinfikoval, izoloval a chránil pred zimou.“
Hustá ornamentálna výzdoba sa začala objavovať až po požiaroch. „Na vonkajšie steny domov sa prenášali zložitejšie vzory. Maľovali ich gazdinky, ktoré sa inšpirovali tým, čo poznali najlepšie, čiže výšivkou,“ vysvetľuje pôvod ornamentov Kružliaková. Kedysi sa ženy medzi sebou dokonca pretekali, ktorá bude mať krajšiu chalupu. V takejto podobe sa maľované domy zachovali dodnes. Ich majitelia vzory na dreveniciach pravidelne obťahujú, aby zachovali dedinke jej tradičnú tvár.
Výšivka
Čičmianska výšivka zdobí mnohé kroje folklórnych súborov a nebudeme preháňať, ak povieme, že patrí medzi najkrajšie na Slovensku. Má dlhú históriu a zaujímavé je, že aj keď boli domy Čičmancov pomerne skromne zariadené, ich kroje vynikali bohatou výzdobou. Keď sa na pestrofarebnú výšivku zahľadíte bližšie, iba ťažko uveríte, že je robená ručne. Jej technická dokonalosť a precíznosť sú neuveriteľné - geometrické ornamenty sú často vsádzané do kosoštvorca, obľúbeným motívom bolo „sŕcko“, ale aj „kvietki, zákrutki, baranie roški“.
Obyvatelia
Dedinu v roku 1977 vyhlásili za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry a v roku 2013 boli čičmianske ornamenty zapísané do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska. Aj keď sa obec hlavne v letných mesiacoch teší početnej návštevnosti turistov, pôvodných obyvateľov tam už nezostalo mnoho. V súčasnosti ich v obci žije okolo 150. Mnohí už svoje drevenice vymenili za klasické murované domy, pretože starať sa o zrubový dom je náročné. No našťastie sa nájdu aj takí, často sú to chalupári, ktorí si svoje dreveničky zveľaďujú. Snažia sa o to, aby čičmianske ornamenty zostali navždy živé a aby nápaditá atmosféra odtiaľ nikdy nevymizla.
Sochárka Nina Šošková (32): Udržať drevenicu je nákladné
Nina Šošková je jedna z mála statočných, ktorí sa snažia o zviditeľnenie Čičmian. Aj keď nepochádza z tejto rázovitej obce, prirástla jej k srdcu. Keď bola malá, jej rodičia tam kúpili drevenicu. Ako sama hovorí, starať sa o kultúrnu pamiatku stojí mnoho síl a nie každý si na to trúfa. To je dôvod, prečo tradičné drevenice z Čičmian postupne miznú. V Čičmanoch už mnoho pôvodných obyvateľov nezostalo, a tak sa o ich zviditeľnenie často starajú ľudia, ktorí tam nemajú korene. To je aj prípad sochárky Niny Šoškovej. Jej rodina kúpila v Čičmanoch v roku 1986 chalupu, ktorá je kultúrnou pamiatkou. Odvtedy sa snažia o jej zveľaďovanie a minulý rok jej dopriali novú šindľovú strechu.
Pravá štiepaná
Vlastniť chalupu, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou, nie je až také idylické, ako sa zdá „Keď sme drevenicu kúpili, bol to domček na stračej nôžke. Otec ju musel podkladať trámami, aby nespadla. Dostať ju do dnešnej podoby bola makačka,“ spomína Nina. Drevenicu kúpili od krajského pamiatkového úradu s mnohými obmedzeniami a podmienkami. „Museli sme zachovávať vizuálnu stránku tradičnej čičmianskej drevenice. Otcovi tam dokonca zakázali ťahať vodu alebo elektriku, ale nakoniec sa všetko vybavilo,“ spomína.
Taktiež museli na dome zanechať ručne štiepanú šindľovú strechu. Jednu takú Ninin otec už vymenil, po rokoch však zostarla. „Otec do pôvodnej strechy, aby držala, pribíjal klince, pretože si myslel, že už ju nikdy nebude meniť. Potom ako sme dostali dotáciu na novú strechu, museli sme tú pôvodnú rozobrať a klince povyťahovať. Nazbierali sme ich celý barel,“ smeje sa Nina. Okrem starostlivosti o strechu sa musia Šoškovci pravidelne starať aj o ornamenty. „Teraz sa už domy často nemaľujú vápnom, ale syntetickými farbami, aby dlhšie vydržali. My sme ich obťahovali asi pred tromi rokmi.“
Živý skanzen
Šindľová strecha nie je nákladná iba na výrobu, ale aj na starostlivosť. „Pretože sa vyrába ručne, treba sa o ňu dobre starať. Musí sa pravidelne natierať a udržovať. Nie každý obyvateľ Čičmian, ktorý má drevenicu, ide do rizika, že bude musieť strechu udržiavať. Hlavne z dôvodu financií.“ Preto je ťažké zachovať v dedine pôvodný ráz dreveníc.
Ľudia v dedinke si chtiac-nechtiac museli zvyknúť na časté návštevy turistov. „Nazerajú do okien či do záhrady, človek stráca svoje súkromie. Za tie roky sme si však na to zvykli a už by nám to asi aj chýbalo. Keď počujeme kroky okolo chalupy a blesky fotoaparátov, je to zábavné. Teším sa z toho, že ľudia majú stále záujem o navštevovanie a kultúru rázovitej dediny Čičmany,“ teší sa Nina.
Návrat
Čičmany si naozaj zamilovala. Ako sochárka chcela zviditeľniť niečo tradičné práve z tohto kraja. Minulý rok v auguste spolu s priateľkou Lenkou Sršňovou spustili projekt Vytvorené na Slovensku. Snažili sa navrátiť dedinke originálne suveníry. Nina si dokonca vie predstaviť, že by sa do Čičmian, keď bude staršia, presťahovala. „Užívala by som si pokoj, prírodu a všetko navôkol. Kúpila by som si malú pôdu a chovala domáce zvieratá ako naši predkovia. Bolo by skvelé učiť deti relaxovať v prírode, a nie v obchodných centrách. V prvom rade si však prajem, aby sa tu udržali tradičné drevenice,“ uzatvára.
