Na jeho stavbe sa totiž podieľali Tiborov otec a dedo. Tí boli v tom čase zajatcami v tábore v Kopčanoch. Ich každodennú tvrdú prácu a život v ťažkých podmienkach si Petržalčan nesmierne váži a o dojímavý príbeh svojich najbližších sa po 70 rokoch delí aj s čitateľmi Nového Času.
Vzácna pamiatka na otca Ladislava a starého otca Ľudovíta. Tak opísal legendárny most rodený Petržalčan. Keď ho vlani rozobrali, Tibor si z ruiny odložil niekoľko železných skrutiek. „Keď sa na ne pozriem, predstavujem si, že ich držal môj otec alebo starý otec,“ s lesklými očami hovorí potomok staviteľov. Jeho otec bol vyučený krajčír, dedko pracoval ako sprievodca, neskôr vodič viedenskej električky. „Otec spomínal, aká to bola drina. Pracovali v zime, bez poriadnej stravy, a každý deň ich čakala tá najťažšia fyzická robota. Vláčili materiál, železo, pretože na nič inšie nemali kvalifikáciu,“ opisuje Petržalčan.
Zajatci pre svoju národnosť
Tiborov otec a dedko sa v roku 1945 potili na stavbe mosta ako zajatci táborá v Kopčanoch. Dôvodom bola ich maďarská národnosť a to, že obaja sa spolu s družkami odmietli reslovakizovať. „Jedného dňa im domov prišlo nariadenie, že sú Maďari a viac nemôžu žiť v Bratislave. Keď prišli na políciu, okamžite ich odvliekli do tábora. Vziať si mohli len to, čo mali so sebou,“ Novému Času opisuje osud blízkych Tibor. „Pre mňa je však Starý most pupočná šnúra medzi rodnou Petržalkou a Bratislavou. Most odovzdali v roku 1946 a ja som sa v apríli toho roku narodil. Teraz, keď túto novú stavbu dokončili, je to presne 70 rokov,“ vysvetľuje dojatý.
Stavba Starého mosta
V apríli 1945 Červená armáda z Bratislavy vytlačila zbytky nemeckého vojska. To na ústupe zničilo vtedy jediný most cez Dunaj.
Začiatkom mája 1945, pred oficiálnym koncom vojny, sa začali deportácie občanov nemeckej alebo maďarskej národnosti.
Sovietska armáda ešte v roku 1945 zdemolovanú konštrukciu opravila, ako pracovné sily využívala aj zajatcov z Kopčian. Máloktorí z nich sa dokončenia mosta aj dožil. Bratislave provizórne slúžil pontónový most.
