Napriek týmto pozitívam funguje len v dvoch slovenských mestách. V Košiciach ju poznajú ako briku, v Bratislave je pre všetkých elinou. Električková doprava funguje v slovenskej metropole už dlhých 120 rokov. Za ten čas prežila dve svetové vojny, politické prevraty a neustále prechádza rôznymi vývojmi.
Aj keď sa história často podpisovala pod vývoj električiek, jedna vec sa nezmenila. Výška cestovného. „V tom čase stalo cestovné 10 grajciarov (1 euro) pre dospelých a 5 pre deti. Čo je aj na úrovni dnešných cien,“ hovorí jeden z organizátorov výstavy Martin Žarnovický (18). „Vtedy sa občania mesta prevážali len tak z jedného konca na druhý. Električky praskali vo švíkoch. Dokonca ľudia naskakovali do električiek počas ciest, keďže vozne boli otvorené. Bola to veľká atrakcia,“ dodáva Martin, ktorý sa históriou električiek zaoberá odmalička.
„Zaujímavosťou bolo aj to, že prvé električky nemali čelné sklá, preto mali vodiči hrubé kožuchy a čelili veľmi nepriaznivým poveternostným podmienkam,“ dodáva mladý organizátor.
Vytlačili konkurenčné kone
Električky začali vytláčať z premávky na začiatku 20. storočia konské záprahy. „Cestujúcich viezli za zvukov cigánskej hudby. Spôsobilo to úplnú senzáciu v meste. Prevážali sa nimi predovšetkým bohatší a majetnejší občania mesta. Samozrejme, toto malo negatívny dosah na pohoničov konských záprahov, fiakristov. Vznikla im konkurencia,“ prezrádza Martin.
História MHD
Premávku bratislavskej električky slávnostné otvorili v úseku od nábrežia po koniec Štefánikovej na konci augusta 1895. Počas prvého dňa sa odviezlo električkou takmer 2 500 cestujúcich. Cesta trvala 16 minút, mala 12 zastávok a jazdila v 10-minútových intervaloch. Najprv to bola atrakcia pre cestujúcich, no neskôr rástla nespokojnosť. S piatimi motorovými vozňami nebolo možné zabezpečiť spoľahlivú premávku, vozne sa často kazili, fungovala iba jednokoľajová trať. Časom sa kvalita električiek zlepšovala. Od motorových až po súčasné nízkopodlažné a obojsmerné.
