Nepoddali sa osudu, dali sa na živnosť a v kuchyni malého prievidzského bytíku vyrábajú metly a zmetáky. Vravia, že k tomu nepotrebujú zrak, stačí im hmat. Prstom nahmatajú drobnú dierku v dreve, prevlečú tadiaľ drôt, ktorým prichytia umelý cirok. Na záver Július osadí drevenú rúčku a pribije do nej klinec. Bez úrazu.
„Práca nás baví, ale musíme aj robiť, náš dôchodok nie je veľký. Za jednu metlu máme od 2,50 do štyroch eur,“ priznáva Július. Kým on robí metly z tvrdého a nepoddajného materiálu, jeho manželka vyrába zmetáky z o niečo jemnejšieho ciroku. „Zo začiatku som robil jednu metlu 3 hodiny. Teraz takú 35-centimetrovú robím najviac hodinu a pol,“ dodáva Július. „Robíme to poctivo, čestne, ešte sme nemali reklamáciu. Dávame ich do nejakých štyroch predajní, ale ľudia viac kupujú čínske výrobky kvôli cene. My vyrábame všetko ručne, oni to lepia strojom. Ich metla vydrží nejaký mesiac,“ dodáva Lacko.
Kým on vyrába metlu, jeho manželka Katka, ktorá je rovnako nevidiaca, sa zvŕta pri sporáku. Z rúry vytiahne jedlo a prstom skúša, či už je hotové. „Manželka vynikajúco varí,“ pochvaľuje si Július. S Katkou sú spolu už tridsať rokov. Július mal problém so zrakom od malička. „Devätnásť rokov som pracoval v reštaurácii v Prievidzi, videl som ale stále horšie, aj som už vrážal do vecí, radšej som dal výpoveď,“ hovorí muž. Vraví, že z ôsmich súrodencov sú traja nevidiaci.
„Je to vrodená chyba, postupne odchádza sietnica.“ S manželkou sa zoznámil po strate zraku v rehabilitačnom stredisku pre nevidiacich v Levoči. „Učili sme sa rozoberať zámky, pliesť košíky. Posadili ma k manželke, že keď sme obaja slobodní,“ smeje sa Július. Lackovcov vídať aj v meste na prechádzke. „Tam, kde to poznáme, trafíme,“ dodáva Július.
