Branislav vlastných rodičov nepozná. „Mama už nežije a otca v rodnom liste uvedeného nemám. S mamou som bol len do pol roka života, potom ma dala do dojčenského ústavu. Ako trojročný som sa dostal do Detského mestečka. Bola to výstavná skriňa socializmu, štát v štáte. Jeho unikátnosť spočívala v tom, že nešlo o klasický detský domov. Nás vychovávali rodičia. Tí naši mali dvoch vlastných synov a okrem nich ešte 12 cudzích detí. Žili sme s nimi v rodinnej bunke,“ spomína Branislav.
Vychovávateľov nebral ako cudzích ľudí. „Pre mňa to boli rodičia. Aj sme ich volali otecko a mamička. Moji rodičia ma vychovali dobre, mal som ich za vzor. Otec bol učiteľ telocviku a ja som sa vybral v jeho šľapajach, tiež som vyštudoval vysokú školu a teraz učím telocvik,“ vraví Branislav.
Je mu ľúto, že v roku 2005 ministerstvo formu výchovy v Detskom mestečku zrušilo a dnes deti vyrastajú v klasickom detskom domove. Preto sa rozhodol o svojich a skúsenostiach ďalších detí, ktoré v mestečku vyrastali, napísať knihu.
Zozbierané príbehy sú často veľmi dojímavé. „Najviac ma zasiahol príbeh Jojky Súkeníkovej. Jej mama bola znásilnená a z toho sa narodila Joja. Oslovil som ju, že by som chcel, aby mi svoj príbeh porozprávala do knihy, ona súhlasila a aby bol príbeh kompletný, vyhľadala svoju mamu a po prvý raz sa s ňou stretla. Dnes hovorí, že s mamou síce vzťah nemá, ale našla aj súrodencov a tých miluje,“ dodal Branislav.
Kapacita až 214 detí
Detské mestečko Trenčín - Zlatovce založili 1. septembra 1973. Výnimočnosť jeho modelu spočívala v rodičovskom páre, ktorý sa popri vlastných deťoch staral aj o zverené, za čo bol platený. Rodina bývala v obytnej bunke, ktorá pozostávala z izieb detí, kompletného trojizbového bytu rodičov, veľkej obývacej izby, kuchynky a hygienického zariadenia. Mestečko malo kapacitu 205 až 214 detí. O tie sa staralo 17 manželských dvojíc.
