Jozef Jančovič (49) je odkázaný na invalidný vozík, ale napriek tomu vedie vlastnú opravovňu áut a dáva prácu ďalšiemu človeku. Dokonca bez problémov vymení koleso a opraví brzdy. Už sa nevie dočkať, keď bude môcť opäť jazdiť na jednej zo svojich deviatich motoriek.
Jozef vedie svoj pneuservis v bratislavskej mestskej časti Ružinov už pätnásť rokov. Jeho bezproblémový život sa pred časom drasticky zmenil. „V novembri 2013 som prišiel o nohu. Išlo o staré zranenie, ktoré vyústilo do otravy krvi,“ spomína muž v najlepších rokoch. V posteli však dlho neležal. Už mesiac po operácii sa ponáhľal do servisu. „Liečil som sa krátko. V decembri som sa vrátil do práce, aby som zistil, čo zvládnem robiť,“ priznáva.
Prvé týždne na vozíčku boli podľa jeho slov hektické, ale pomohli mu známi a kamaráti. Dokonca musel zaúčať nového zamestnanca, lebo tí starí napriek vzniknutej situácii odcestovali do zahraničia. „Teraz zvládam robiť relatívne všetky úkony. Na tie náročnejšie si vždy vymyslím spôsob, ako si s nimi poradiť,“ prezrádza veľký bojovník.
Zákazníkov mu po nehode neubudlo. „Ľudia sa v prvom rade snažia čo najrýchlejšie spracovať, že som na vozíku. Správajú sa tak, aby nedali najavo, že sú prekvapení. Keď zistia, že dokážem robiť veci rovnako, ako keby som mal nohy, tak im to neprekáža,“ vysvetľuje mechanik a milovník motoriek.
Doma nezostal sedieť so založenými rukami najmä kvôli svojej šestnásťročnej dcére a manželke. „Pocit zodpovednosti ma nepustil. Navyše, túto prácu mám veľmi rád, lebo ma baví odovzdávať ľuďom kľúče od opravených áut,“ vyznal sa. To, že zostal na vozíčku, nepovažuje za tragédiu. „Všetko treba brať s humorom, treba si aj zo seba robiť žarty,“ odporúča húževnatý muž, ktorý sa len nedávno opäť vrátil z nemocnice, kde mu pre cukrovku amputovali dva prsty na jedinej nohe.
Toto všetko zvláda
- stará sa o firemné papiere, okrem účtovníctva
- opravuje kolesá
- zamestnáva mechanika
- vymieňa pneumatiky
- robí klampiarske práce
- elektronickú diagnostiku
- podvozkové práce
