Počas 2. svetovej vojny tam zomreli tisícky nevinných ľudí, teraz tam tiahnu turisti z celého sveta. Jeden z najkrutejších koncentračných táborov Osvienčim sa pre ľudí stal akýmsi výkričníkom tej doby a mementom ľudského hyenizmu. Navštíviť miesto, kde po ľuďoch zostali len vlasy či kopy topánok, chce odvahu. Čitatelia pre Váš.ČAS.sk prehovorili o "výlete", ktorý kompletne prekopal ich priority.
"V čase návštevy tábora som mala 18 a úprimne, nevedela som, do čoho idem," začína rozprávanie Martina (24) z Rybian (okr. Bánovce nad Bebravou). "Už pri vstupe do areálu som pociťovala akúsi prázdnotu. Dlhý a rozsiahly priestor, ošarpané budovy a ostnaté drôty naokolo," opisuje čitateľka prvé momenty po vstupe do tábora. V areáli strávila 2,5 hodiny, prešla všetky budovy, miestnosti vrátane plynových komôr.
"Predstava, ako v tých sprchách nakopia ľudí a pustia plyn, vo mne zanechala neuveriteľne smutné pocity. Fotky ľudí, ktorí tam strávili posledné chvíle svojich životov, následné popravisko, kde vystrieľavali celé rodiny aj s deťmi... V takej chvíli si poviete, že ste vlastne šťastní."
Každý jeden Martinin krok sprevádzal pocit prázdnoty, ktorý sa s ďalšou minútou strávenou v tábore len prehlbol. "Videla som, ako tam väzni žili, spali, počula, aký režim mali. Videla za sklom majetky, ktoré im nacisti vzali. Vlasy, šperky, zuby... V jednej chvíli mi prišlo zle," priznáva čitateľka. "Vypočula som si aj príbehy ľudí, na ktorých robili pokusy, fotky detí, ktoré prežili - vychudnuté, s trčiacimi kosťami, chýbajúcimi orgánmi. Plačúce..."
Martina priznáva, že návšteva Osvienčimu ju ovplyvnila na celý život a kto môže, tomu odporúča toto miesto navštíviť. Hlavne mladým. "Akosi si usporiadate priority...," dodala čitateľka.
Minulý rok v októbri absolvoval rovnaký výlet aj Tomáš Hörigh (18) z Klasova (okr. Nitra). "Je to najpochmúrnejšie múzeum, aké som v živote navštívil. Keď ešte budem mať možnosť, určite sa tam vrátim," hovorí autor fotografií, ktoré nepotrebujú ďalší komentár...
