Vždy veselý, s paličkou, lakovkami a v čiernom fraku bol súčasťou koloritu bratislavských uličiek až 40 rokov! Legenda kaviarní a staromestského korza medzi ľuďmi rozdávala dobrú náladu. Podľa slov pamätníkov bol Schöne Náci vždy usmiaty, skromný, úslužný človek. Nový Čas získal po rokoch jeho unikátny filmový záznam.
Na archívnom rodinnom zázname z roku 1960 vidieť známu postavičku niekoľko sekúnd. Taký unikát nemajú ani v RTVS, ako nám potvrdili v archíve. Schöne Náci je v dobrej nálade, upravuje si svoj typický cylinder a s úsmevom pózuje kameramanovi. Autorom videa je Milan Štefanovič (87), ktorý sa amatérskemu natáčaniu na kameru venoval počas celého svojho života.
„Otecko natočil Schöne Náciho na 8-milimetrový film kamerou Meopta v rámci prvomájového sprievodu na dnešnom Námestí slobody. Snažil sa zachytiť svojich kolegov s rodinami,“ rozpráva Milanov syn Juraj (50). Schöne Náci sa tak do záberu priplietol tak, ako mal vo zvyku v iných situáciách. Zrejme aj on po svojom oslavoval Sviatok práce. Juraj objavil zábery úplnou náhodou.
„Dával som dohromady všetky rodinné videá a zrazu sa tam zjavil tento pánko,“ vysvetľuje Juraj. Snímky pritom videl už ako dieťa, no Náciho nespoznal. „Videl som tam zvláštneho pána, ktorý do celej situácie nesedel,“ hovorí Juraj, ktorého záľubou je prehliadanie starých negatívov a ich následná digitalizácia. „Rodine tak poskytujem sem-tam prekvapivé nálezy, medzi ktoré patrí aj Schöne Náci,“ vraví Juraj. Z množstva zachytených udalostí si Jurajov otecko aj tak najviac váži rodinné chvíle zachytené okom kamery.
Schöne Náci zostal na všetko sám, no vo svete sa nestratil. Pracoval v divadle, upratoval byty, privyrábal si, ako sa dalo. Ďalšia životná rana stretla Schöne Náciho v roku 1914, keď si jeho milovaná Žanetka našla milenca. Vtedy sa Schöne Náci rozhodol venovať celý svoj život role klauna, po ktorej vždy túžil. Zo skrine vytiahol čierny frak so žaketom, biele rukavičky, paličku, naleštené lakovky a čierny cylinder. Takto nastrojený chodil po korze od Michalskej brány až po Dunaj a vetou „Ručičky bozkávam“ pozdravoval hlavne paničky v maďarčine, nemčine i v slovenčine. Súčasníci sa zhodujú na tom, že vždy sa správal v medziach slušnosti.
Schöne Náci nemal pokoj ani po smrti. V roku 1967 umrel na tuberkulózu v Lehniciach, kde mal pohreb. Po 40 rokoch ho však konečne pochovali v meste, ktoré tak miloval. Leží na Ondrejskom cintoríne.
Slušný klaun mal ťažký život
Schöne Náci sa narodil v roku 1897 v Petržalke. Aj keď bol vždy usmiaty, mal naozaj smutný osud. Jeho dvaja bratia odišli za prácou do Spojených štátov a sestra sa vydala do Rakúska. Matka Anna ušla s tovarišom a jeho otec sa potom uchýlil k alkoholu. Po smrti synovi zanechal iba dlhy. Schöne Náci zostal na všetko sám, no vo svete sa nestratil. Pracoval v divadle, upratoval byty, privyrábal si, ako sa dalo. Ďalšia životná rana stretla Schöne Náciho v roku 1914, keď si jeho milovaná Žanetka našla milenca.
Vtedy sa Schöne Náci rozhodol venovať celý svoj život role klauna, po ktorej vždy túžil. Zo skrine vytiahol čierny frak so žaketom, biele rukavičky, paličku, naleštené lakovky a čierny cylinder. Takto nastrojený chodil po korze od Michalskej brány až po Dunaj a vetou „Ručičky bozkávam“ pozdravoval hlavne paničky v maďarčine, nemčine i v slovenčine. Súčasníci sa zhodujú na tom, že vždy sa správal v medziach slušnosti. Schöne Náci nemal pokoj ani po smrti. V roku 1967 umrel na tuberkulózu v Lehniciach, kde mal pohreb. Po 40 rokoch ho však konečne pochovali v meste, ktoré tak miloval. Leží na Ondrejskom cintoríne.
Máte aj vy fotky legendárnych bratislavských postavičiek? Pošlite ich na tip@novycas.sk
