Známy trenčiansky umelec Julo Bruna (62) bol počas nežnej revolúcie v centre jej diania. Ako sa dnes pozerá čerstvý dôchodca na to, kam sa za 25 rokov dostalo Slovensko a ako prežil tieto roky on sám?
Bruna tušil, že sa niečo veľké chystá. Náhodne bol pri páde Berlínskeho múru, keď dorazila revolúcia k nám, zapojil sa. „Na vlečke z družstva sme stáli asi po tri večery. Bola tam aj Iveta Radičová so Stanom, Števo Skrúcaný a iní ľudia. Tam sme začali za chodu formovať predstavy. Bol som akoby moderátor, naučil som sa, ako sa davu prihovárať tak, aby som ich utíšil,“ spomína Bruna. Po revolúcii prevládala obrovská radosť.
„Páčil sa mi jeden výrok, ktorý bol prejavom úprimnej ľudskej radosti z hĺbky duše: Teraz musíme urobiť veľa detí, aby mali šťastný život,“ dodáva Bruna. Teraz pozerá na to, ako sa Slovensko zmenilo. „Nás vtedy čakala eufória, naivita, ale ja by som sa za to nehanbil. Ideálne predstavy, že zrazu všetko zlé padne a všetci budú dobrí, nemôžu platiť. Vidíme krajiny, ktoré sú najďalej v demokracii a slobode ako Švajčiarsko a severské krajiny,“ tvrdí Bruna.
Hovorí o krajinách, kde sa bez násilných revolúcií postupne odstránili nedostatky, ktoré umožňovali práve zločineckým skupinám profitovať na štáte. „Keď majú päťpercentnú korupciu, päť percent sa rozkradne a stratí. Ale my máme až tridsaťpercentnú, čiže my sa o tretinu rozvoja pripravujeme našou nenásytnosťou sami. Treba sa naučiť byť skromný,“ vysvetľuje Bruna, ktorý sa mohol zamestnať vo svete, ale zostal v Trenčíne. Pomáha mentálne a telesne postihnutým a maľuje.
Zaspomínajte si aj vy na časy, keď ste pred 25 rokmi stáli na námestiach, pošlite nám svoj príbeh a fotky na tip@novycas.sk
