Bez ohľadu na to, či čakajúci pre vidinu lepšieho života splnia podmienky na pobyt, alebo nie, takéto zaobchádzanie si nezaslúžia. Ľudia žiadajúci o pobyt alebo o jeho predĺženie spia na zemi v spacákoch, prikrytí dekami, bez základných hygienických možností. Nový Čas medzi nimi našiel študentov či podnikateľa.
Cudzincom pritom nič iné, ako nocovať pred oddelením cudzineckej polície, neostáva. Aj študenti, ktorí študujú na našich vysokých školách, si spravidla po jednom roku musia predĺžiť povolenia na pobyt. Nápor je taký veľký, že keby prišli na začiatku úradných hodín, reálne by sa na rad v ten deň nedostali. Ako prvá v poradí stojí Aigjrim (24) z Kazachstanu.
Aby sa dostala na rad o pol ôsmej ráno, prišla už o deň skôr o druhej popoludní. Na Slovensku 4. rok študuje medzinárodný manažment. „Páči sa mi tu a som rada, že tu môžem študovať. Napriek tomu, že tu musím tak dlho čakať,“ hovorí.
Prekvitá tu aj biznis s miestenkami. Za pár desiatok eur sa dá kúpiť výhodné miesto v rade, alebo sa rovno obrátiť na „znalcov pomerov“, ktorí doklady vybavia bez čakania v rade. Polícia tvrdí, že predlžuje úradné hodiny, posilňuje personálne obsadenie a dokonca uvažuje o presunutí celého pracoviska do vhodnejších priestorov.
Viktória (31), Ukrajina: Neďaleko nás sa bojuje.
„Bývam v ukrajinskom Charkove, kde nie je dobrá situácia. Priamo v meste sa nebojuje, no neďaleko áno,“ vysvetľuje. Na Slovensko prišla vo februári. Páči sa jej, vraj sú u nás dobrí ľudia. Na rukách drží malé dieťa, syn Vladislav má iba 5 mesiacov. „V Charkove som pracovala a žila, študovala som na medicínskom inštitúte.“ Na Slovensku by v budúcnosti tiež rada pracovala ako lekárka, hovorí. Aký je jej názor na podmienky pred cudzineckou políciou v bratislavskej Petržalke? „Je tu veľa ľudí, všetci chcú ísť na Slovensko, asi sa im u vás páči,“ berie situáciu s nadhľadom.
Demberelnyam (22), Mongolsko: Nikde inde to takto nevyzerá!
Mladá dievčina z Mongolska je na Slovensku už 5 rokov, o pobyt musí žiadať každý rok. „Predtým sa takto nestálo, len teraz to začalo,“ vysvetľuje študentka archívnictva. Po škole sa chce vrátiť domov, ale ešte nie je pevne rozhodnutá. „Asi nikde inde to takto nemôže vyzerať,“ pokračuje pozerajúc na čakajúci dav. Podla nej strážcom zákona akoby na ľuďoch nezáležalo. Do radu sa postavila o 21.00. A kam chodila na potrebu? „Nebola som,“ usmeje sa unavene. V taške má deku, nezabudla na jedlo a pitie. „Ešte dobre, že v noci nebola až taká zima,“ dodáva. Uvítala by, keby im doniesli aspoň stoličky, aby v noci nesedeli na zemi.
Martina (23), Slovensko: S kamarátom sme čakali 12 hodín
S kamarátom sme sa dočkali po 12 hodinách Stála v rade spolu s kamarátom, podnikateľom zo zahraničia. „Presťahoval sa o ulicu ďalej,“ vysvetľuje dôvod, pre ktorý sa musí hlásiť. Podľa nej pritom ide o podnikateľa, ktorý donedávna zamestnával 12 ľudí, produkuje zisk a na Slovensku riadne platí dane. „Mám lístok číslo 67, ľudí s nerovnakou žiadosťou predo mnou je 20 a stojím tu od 2.40 hod. ráno,“ zhrnula situáciu po otvorení úradných miestností. Bola tu už viackrát, pretože jedna návšteva na vybavenie dokumentov zväčša nestačí. „Policajti nie sú zaškolení, neovládajú angličtinu a tým pádom nedokážu podať cudzincovi potrebné informácie,“ povedala absolventka právnickej fakulty. Na rad prišla o 14.40, teda po 12 hodinách čakania.
