Manželia Peter (29) a Nina Csonkovci (28) zasvätili svoje životy adrenalínu a splavovaniu tých najdivokejších riek sveta. Po súťažnej sezóne, počas ktorej obaja potvrdzujú svoju jedinečnosť na domácej aj medzinárodnej úrovni, vyrážajú do exotiky, aby... Zase sadli do kajakov s cieľom splniť si jeden zo svojich cestovateľských snov.
Peter Csonka, strieborný zo septembrových MS vo freestyle kanoistike, spolu s manželkou Ninou a kamarátmi z Česka a Poľska vyrazili na prelome decembra a januára do Kostariky. "Cesta tam nám trvala vyše 20 hodín a museli sme dvakrát prestupovať. Prileteli sme do hlavného mesta San José, ktoré leží priamo v srdci krajiny," hovorí Nina. "Práve končilo obdobie dažďov a malo prísť obdobie sucha. Niektoré mestá, hlavne na strane Atlantiku, boli citeľne vlhšie a chladnejšie ako tie na strane Pacifiku, ale aj tak sa priemerná teplota pohybovala okolo 25 – 33 stupňov."
Kostarika, hoci spomedzi krajín Strednej Ameriky patrí k tým najmenším, je vyspelým štátom s dych vyrážajúcou faunou a flórou. Na jednej strane hornaté vnútrozemie, na strane druhej, len pár kilometrov ďalej, tropický raj pre surferov. "Nachádza sa tu aj najväčší počet jedovatých druhov zvierat na svete. S niektorými z nich sme mali tú česť sa stretnúť, no našťastie bez vážnej ujmy na zdraví," spomína rodáčka z Martina.
Dobrudružstvo sa začína
Na začiatku dobrodružnej cesty bol plán - splaviť čo najviac divokých riek v Kostarike a popritom spoznávať krajinu. Medzinárodná výprava ako prvú pokorila rieku Pacuare v blízkosti mesta Turialba. "Má asi 108 km a je na nej veľa zaujímavých úsekov, od tých ľahších až po veľmi ťažké. Strávili sme tu niekoľko dní a každý deň sme zdolali niektorý z jej úsekov," vysvetľuje Nina. Nasledovala Rio Sucio, sýto hrdzavá rieka, ktorá vyteká zo sopky, a 12-metrový vodopád. To najlepšie vša ešte len malo prísť!
"Ako čerešničku na záver sme si nechali rieku Chirripo Atlantico. Je to najťažšia rieka Kostariky, zarezaná hlboko v kaňone uprostred úplnej divočiny v národnom parku Chirripo," hovorí sympatická kajakárka o najväčšej výzve. O náročnej 60-kilometrovej trati, o noci na vode, v lone absolútnej divočiny bez nároku na kontakt s civilizovaným svetom. "Žijú tu iba pôvodní obyvatelia – Indiáni. Bieli tu ani nemajú dovolené žiť." Prvý deň mali v pláne prejsť polovicu rieky.
"Počas dňa sme splavili niekoľko ťažkých perejí, videli asi tucet jedovatých hadov a kamarát si nešťastnou náhodou vykĺbil rameno. Na konci dňa sme boli všetci totálne zničení a unavení sme zaľahli spať," vrátila sa k najsilnejším momentom Nina. "Ráno sme mali pred sebou tú najťažšiu časť rieky. Niektoré pereje bolo treba dôkladne pozrieť, iné sa ani nedali splaviť. Po 8 hodinách sa steny kaňonu konečne otvorili a my sme začali badať prvé znaky civilizácie."
Lacné ovocie a škorpión v izbe
Podľa Niny sú Kostaričania to veľmi milí, priateľskí ľudia, ochotní vždy podať pomocnú ruku. "Aj keď málokto vedel po anglicky a naša španielčina bola obmedzená len na základné frázy, vždy sme sa nejako dohodli." Po skúsenostiach z afrických krajín si zmiešaná česko-slovensko-poľská výprava dávala pozor ako na jedlo, tak aj na vodu. "Aj keď je voda vo väčšine krajiny pitná, kupovali sme si radšej balenú," vysvetľuje Nina.
Keďže na varenie čas nemali, ich strava sa často obmedzila na tradičné kostarické jedlo tzv. Casado - mäso (bravčové alebo kuracie) alebo rybu s ryžou a fazuľou. "Popritom sme jedli banány, ananásy, mangá a avokáda. Ovocie tu bolo lacné a aj veľmi chutné. Kostarika ale nie je lacná krajina a jedlo sa nám zdalo drahšie ako doma. Našťastie, ubytovanie patrilo k tým lacnejším položkám, aj keď nie vždy to bolo podľa našich predstáv. Raz sa jednému kamarátovi stalo, že ho v izbe pichol do stehna škorpión. Chvíľu si síce necítil nohu, no našťastie to nebolo vážne," spomenie jednu z mála nebezpečných momentiek Nina.
S exotikou nekončia
Jeden z najkrajších zážitkov, ktorý sa skúseným kajakárom vryl hlboko pod kožu, trval iba deň a čakal na nich hlboko v džungli pri mestečku Manzanillo. "Práve tu mal byť postavený tzv. stromodom, alebo observatórium," hovorí Nina o jedinečnej stavbe, ktorej autorom je Slovák žijúci v Kostarike Peter Garčar.
"Je to 100 %-ná ekologická stavba. Tento “domček” je zavesený na strome, vo výške 25 metrov bez toho, aby na jeho uchytenie bol použitý čo i len jeden klinec. Stavba sa dá rozobrať a v prípade potreby preniesť na iný strom," opisuje sympatická hovorkyňa výpravy. Ako Ninou, tak aj zvyškom partie doslova otriasla energia sálajúca z okolitého pralesu, z prírody, jednoduchej dokonalosti slovenského dielka v lone karibskej divočiny.
A čo najbližšie čaká úspešných manželov Petra a Ninu Csonkovcov, slovenské jednotky vo svete freestyle kajakingu? "Momentálne sa sústredíme na novú súťažnú sezónu, kde nás čaká niekoľko dôležitých pretekov ako svetové poháre a majstrovstvá Európy, ale v zime sa chystáme zase do tepla. A čo to bude tentokrát? Tých miest, kam sa chceme pozrieť, je ešte veľmi veľa. Musíme ísť na to postupne, ale taký Nový Zéland neznie zle," dodá s úsmevom Nina Csonková.
