Mesiac máj patrí všetkým zamilovaným. Je tomu takmer 60 rokov, čo čitateľ Ondrej (83) bozkával svoju milú pod čerešňou. Hoci sa dnes hovorí viac o nešťastných koncoch manželstiev a vysokého počtu rozvodov, 59-ročný vzťah Ondreja a Heleny z Lučenca je dôkazom o tom, že pravá láska existuje a dokáže prekonať všetky prekážky vrátane dlhého odlúčenia.
Čitateľ Ondrej Filčík vykonával vojenskú základnú službu v rokoch 1950 až 1952. "Pred aj počas vojenčiny som bol bez akejkoľvek lásky. Vracal som sa bez toho, aby som mal nejaké záväzky," začína svoje rozprávanie Ondrej. Po povinnej vojenskej službe sa Ondrej zamestnal na krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici, kde jeho budúca manželka študovala. "Stretávali sme sa len občas, lebo sme z rovnakej dediny. Ona mala svoju študentskú lásku a ja som jej len nosil balíky od rodičov," spomína si čitateľ.
K osudovému stretnutiu prišlo až pár dní pred povýšením Ondreja a jeho dvojmesačným pobytom na mimoriadnom cvičení. "Stretli sme sa doma. Vtedy som dostal svoj prvý skutočný bozk," opísal. Mladá láska mala rýchly spád. "Vyprevádzanie na cvičenie sprevádzal plač. Naša láska sa v čase odlúčenia upevnila a hneď po mojom príchode sme sa zasnúbili," zaspomínal si na začiatok svojho dlhého a šťastného manželstva Ondrej, ktorý si Helenu vzal za manželku 24. apríla 1954.
"Od tých čias sa nám narodili dvaja synovia. Máme dve nevesty, dvoch vnukov, jednu vnučku a aj tri pravnúčatá," pochválil sa dôchodca z Lučenca. "Za tie roky, ktoré sme spolu sme prežili veľa krásneho aj ťažkého. Ľúbime sa nie menej, než v prvý deň, ale je to iná láska. Najviac bolí myšlienka, že raz príde smrť a rozdelí nás," dodáva čitateľ.
