Dvojica mala ešte donedávna slušne platenú prácu aj ubytovanie, kríza však všetko zmenila. Obaja približne v rovnakom čase dostali výpoveď a všetko sa prevrátilo naruby. Už niekoľko mesiacov bývajú v malom fiate zaparkovanom pod stromom na parkovisku pred bratislavskou Euroveou. Do normálnej postele si líhajú iba občas, keď sa im podarí zarobiť na brigádach na nocľah.
Smutný príbeh dvojice sa začal v októbri 2010. Rozvedený Vladimír dovtedy pracoval ako šofér na ministerstve kultúry a býval v ubytovni, ktorú dostal spolu s pracovným miestom. V tom čase sa zoznámil s vdovou Helenou. Tá sa po smrti manžela niekoľko mesiacov túlala po ulici, až kým si nenašla prácu v kaviarni hneď vedľa ministerstva. Dvojica si padla do oka a po krátkom čase sa Helena presťahovala k Vladimírovi do ubytovne. Po zmene vedenia rezortu však Vladimír o slušne platenú prácu šoféra prišiel. „Viete, ako to chodí, na ministerstve sa robili čistky. Tie, samozrejme, neobišli ani mňa. Spolu s prácou som však prišiel aj o ubytovanie. Bohužiaľ, tesne predtým prišla o robotu aj Helenka. Kaviareň, kde pracovala, zatvorili,“ začal rozprávanie Vladimír.
Pár spočiatku z ušetrených peňazí prespával v rôznych ubytovniach a hľadal si prácu. Žiaľ, neúspešne. Keď už nemali ani na chlieb, boli nútení odísť na ulicu. „Ja som nikdy nevlastnil nehnuteľnosť. Bývalá manželka pracovala na bytovom družstve a vďaka tomu sme mali kde bývať. Po rozvode som našťastie dostal ubytovňu, no nikdy som nebýval vo vlastnom. Helenka to mala v živote ešte ťažšie. Po tom, čo jej zomrel manžel na rakovinu, ju švagriná vyhodila z garsónky. Niekoľko mesiacov žila na ulici, až kým si nenašla prácu v kaviarni. Tú však potom zatvorili,“ tvrdí Vladimír.
Jediné, čo mu bývalá manželka nechala, bol starý fiat. Ten sa začiatkom minulého roka stal ich jediným domovom. V zaparkovanom vozidle pod stromom na parkovisku takmer v centre Bratislavy prespávajú takmer každú noc. V normálnej posteli nestrávili noc už niekoľko mesiacov. „Občas sa nájde nejaká brigáda, v obchode, v sklade, ale to je nič. Za pár eur, čo tam zarobíme, si kúpime aspoň nejaký rožok so salámou, prípadne si zaplatíme päť eur za noc v ubytovni. Ja som od leta schudol asi 17 kíl, Helenka tiež veľmi schudla, nohy má slabé,“ hovorí Vladimír smutne. Najhoršie chvíle zažívali počas tohtoročnej ukrutnej zimy. „To bolo niečo strašné. Prikryli sme sa všetkým, čím sa dalo, ale aj vnútri v aute sme mali námrazu. Niekedy sme zamrznuté dvere ani nedokázali otvoriť,“ spomína Helena.
Najviac však dvojicu zarmúti spomienka na vlastné deti. Helena má z prvého manželstva dospelú dcéru, Vladimír až dve dcéry a syna. Osud ich rodičov však deti veľmi nezaujíma. „Ony majú v tejto dobe problém postarať sa samy o seba, nieto ešte o nás. Je to hrozné, nikdy som si nemyslel, že takto skončíme. Verím však, že si nájdem prácu a bude znovu lepšie,“ uzavrel smutný príbeh Vladimír.
