Je jediným slovenským výtvarníkom, ktorému sa podarilo preraziť v Číne, kde mal aj niekoľko výstav. K čínskemu umeniu sa umelec dostal pred 14 rokmi. „V časopise som našiel diela čínskeho výtvarníka Zhenga. Páčili sa mi, tak som sa s ním skontaktoval,“ spomína Kocák, ktorý mu písal listy každý týždeň. „Po čase mi zorganizoval v Pekingu výstavu, no bez mojej účasti. Potom ďalšiu, na ktorú ma pozvali. Ale nič som im nerozumel,“ vraví prešovský výtvarník, ktorý si povedal, že sa čínštinu naučí sám.
„Zohnal som si na internete lekcie, nahral ich do mobilu a stále dookola som si to prehrával. Potom som pravidelne volal známym do Číny, aby som si otestoval, ako mi to ide. Trápil som ich aj hodinovými telefonátmi,“ vysvetľuje Kocák, ktorý sa dnes bez problémov v Číne dohovorí. A ovládanie jazyka mu postupne otváralo ďalšie dvere. Oslovila ho kaligrafia, teda umenie „krasopisu“. Umelci ňou stvárňujú rozličné životné múdrosti.
„Kto ovláda kaligrafiu, je váženým človekom. Aj sústružník, ktorý ju ovláda, zarába viac, ako jeho kolega, ktorý ju nevie, hoci to ani jeden k práci nepotrebuje,“ vysvetľuje Kocák. V Pekingu si našiel svojho majstra, aby ho zasvätil do tajov tejto techniky. „Vždy, keď som v Číne, chodím k nemu na lekcie.Nedávno som si už zorganizoval samostatnú výstavu, čo sa podarí len máloktorému cudzincovi,“ vysvetľuje umelec.
Dostal sa na shenzenskú univerzitu, kde Číňanom prednášal techniku hĺbkotlače. „Takých poctivých študentov, ako tam, u nás nenájdete. Sú trochu pomalší, ale učia sa vo dne v noci, lebo štúdium je drahé a na poplatky sa im skladá celá rodina,“ opisuje svoje skúsenosti v škole. Nepáči sa mu však režim v Číne. „Domáci majú strach pred straníckymi bossmi, ktorí dokážu človeka zlikvidovať. Nie je výnimkou, že policajti len tak zbijú na ulici človeka skoro na smrť,“ vysvetlil na záver Kocák, ktorý sa napriek tomu z Prešova do Číny stále rád vracia.
