Vzchopil sa však s pomocou priateľov, ktorí sa mu neobrátili chrbtom, a založil firmu s reklamnými a tlačiarenskými službami. Naspäť sa už vrátiť nemieni. Stanislav sa na ulicu dostal po smrti rodičov, no aj počas ich života sa cítil ako kočovník. „Otec bol vážne chorý, prekonal viaceré infarkty, a tak sme mali dlh na našom byte. Deložovali nás a potom sme žili po privátoch. Otec zomrel a mama to psychicky nezvládla. Zrazu som ostal na ulici a nemal som kam ísť,“ hovorí otvorene o svojom osude muž, ktorý prvé týždne prespával na košických uliciach.
„Bol február, treskúce mrazy, niekedy až do mínus 15 stupňov Celzia. Spával som vo vchodoch panelákov. Tak som žil asi tri mesiace. Bol som niekedy už na konci so silami a uvažoval som o zmysle života,“ dodáva. Neskôr mu pomohol bývalý sused, u ktorého pár nocí prespal, až sa nakoniec rozhodol zaklopať na dvere útulku pre bezdomovcov.
„Aby som tam mohol žiť, predával som časopis NotaBene. Okolo mňa občas išli aj známi ľudia, ktorí sa ku mne prestali hlásiť. Ale zostali aj takí, ktorým môj osud nebol ľahostajný. Pomohli mi dostať sa späť do normálneho života,“ teší sa Stanislav, ktorého oslovil kamarát a opýtal sa ho, či nechce zmeniť svoj život. Po mesiaci úvah si vybavil živnosť na reklamnú činnosť a získal tlačiarenský stroj do prenájmu. „Išiel som do rizika a som stále v riziku. Stojí mi to však za to, aby som fungoval ďalej a nevrátil sa späť na ulicu,“ dodáva Stanislav, ktorý žije s priateľkou a baví ho tlačiť kalendáre, vizitky, zhotovovať webstránky či vyrábať magnetky.
