Adela Meluchová (21) je jedinou ženou medzi dobrovoľný mi záchranármi v Tatrách. Spočiatku sa stretávala s pochybnosťami, či žena dokáže prekonávať nástrahy, ktoré dokážu potrápiť i mocných chlapov. Po roku v službe je už plnohodnotnou a rešpektovanou členkou tímu.
„Hory boli odjakživa mojou srdcovkou. Do Tatier ma brával otec. Spočiatku sme brázdili len vyznačené chodníky, ale to mi nestačilo a po čase sme začali i s horolezeckými výstupmi,“ vraví Adela, ktorá toho stíha naozaj veľa. Študuje na Zdravotníckej fakulte Prešovskej univerzity, prax naberá v rýchlej zdravotnej službe a brigáduje na horskej chate. „Vždy ma fascinovalo, keď som videla záchranárov v červených vetrovkách. I preto som sa nedala odradiť úvodnou nedôverou – bola som presvedčená, že to je presne tá práca, ktorú musím robiť,“ vysvetľuje.
Hory sú jej láskou. Až takou, že to jej okolie občas privádza do úžasu. V poslednom ročníku na strednej škole ju mama poslala do Popradu, aby si vyhliadla lodičky na stužkovú a ona si domov namiesto nich doniesla horolezecké mačky. „Mama sa len chytala za hlavu,“ spomína dnes s úsmevom. Postupne bola záchranárkou–čakateľkou, na akciách sa síce zúčastňovala, ale ako pozorovateľka.
Po čase prešla komplexným výcvikom a teraz je z nej plnohodnotná záchranárka dobrovoľného zboru Tatranskej horskej služby. „Volajú nás k rozličným úrazom na svahoch, ale i mimo nich. Nedávno to bol napríklad mladý lyžiar, ktorý hlavou narazil do stĺpa vleku. V nemocnici skonštatovali, že nebyť nášho rýchleho zásahu, neprežil by to,“ vysvetľuje Adela. Keďže je dobrovoľníčkou, nedostáva žiadnu finančnú odmenu, iba výstroj a oblečenie. „Dobrý pocit zo záchrany človeka sa však aj tak nedá zaplatiť,“ zakončila sympatická mladá žena.
