Ako sa vám darilo v autoškole?
Erika Barkolová: V autoškole sa mi darilo výborne, pretože som prichádzala už s tým, že som vedela šoférovať. A celá moja autoškola prebiehala v takej lásky plnej nálade, pretože môj učiteľ bol môj budúci svokor, takže som sa mohla cez neho dostať bližšie k môjmu teraz už exmanželovi.
Filip Tůma: Ako sa hovorí, dobrí šoféri robia vodičák na druhýkrát, a aj ja som tak dopadol. Na jazde v autoškole mi prišlo nepodstatné vyhodiť smerovku tam, kde bola iba jedna cesta kadiaľ sa dalo ísť. No ja som si nevšimol, že tam bola ešte poľná cesta, takže som vyletel. Ale na svoju obranu musím povedať, že som nebol jediný. V tej autoškole, ktorú som navštevoval ja, prešlo na prvý raz iba veľmi malé množstvo ľudí. Moje spomienky na autoškolu nie sú, aj napriek týmto nepríjemným skutočnostiam zlé, skôr si na to spomínam ako na nutné zlo.
Andrea Chabroňová: Priznám sa, že keď som nastupovala do autoškoly mala som obrovský stres, ale keďže som mala výborného inštruktora, tak som nemala žiadny problém a musím povedať, že tie časy boli úplne super.
Bolo pre vás ťažké naučiť sa šoférovať?
Erika Barkolová: Ja som veľmi túžila naučiť sa šoférovať. Už od 15 som otravovala maminu, aby ma pustila za volant. Jediné čo mi robilo problém, bolo zosynchronizovať to, že musím radiť rýchlosti a do toho sa ešte pozerať pred seba.
Filip Tůma: Bol to môj sen, naučiť sa šoférovať. Otec ma síce párkrát zobral na parkovisko, a čo to ma o šoférovaní naučil, ale do premávky som sa dostal až v autoškole.
Andrea Chabroňová: Nemôžem povedať, že to bolo ťažké, ale mala som veľký problém naučiť sa rozbiehať v kopčeku. Ani nie že problém, ale skôr taký strach, že čo keď bude stáť niekto za mnou a ja doňho nacúvam. Dosť dlho mi trvalo, kým som sa to naučila a získala istotu.
Stalo sa vám na cestách niečo, na čo si spomeniete aj s odstupom času?
Erika Barkolová: V poslednom čase sa mi veľmi často stáva, že na mňa ľudia mávajú. Zrejme ma poznajú z televízie, takže sa navzájom zdravíme. Musím však priznať, že väčšinou sú to páni.
Filip Tůma: Príhod je predsa veľa, pretože na cestách sa stále niečo deje. Stále niekto niekomu nadáva a ukazuje mu neslušné gestá. Keď si sadám do auta, poviem si, že sa nebudem rozčuľovať, ale niekedy sa neudržím ani ja a vybuchnem.
Andrea Chabroňová: Nemám nijakú príhodu, ale milujem dlhé cesty. Rada šoférujem, keď viem, že idem niekam ďalej. Naopak neznášam šoférovať v tme.