Pred piatimi rokmi ste váš život prirovnali k tmavomodrej farbe. Po ktorej by ste siahli teraz?
Tmavomodrá je dobrá... Nikdy nesklame. No aj punčovú mám rád, pokiaľ ide o zmrzlinu. Ak mám však farbou zadefinovať televízne vákuum, ktoré okolo mňa osciluje, pravdepodobne by som zvolil čierno-bielu. Raz si dole, a potom ešte nižšie, v jednom sa zhodneme určite, že od istého veku to letí všetko akosi prirýchlo.
Ako sa hovorí, keď začnete sledovať počasie, už ste starý... Pre vás ako diváka je predpoveď počasia súčasťou každodennej informovanosti?
Sú aktivity, pri ktorých počasie zohráva veľkú úlohu. Ako spánok... No aj ten si treba naplánovať – s upršaným počasím, najlepšie počas pracovného času.
Pán počasia sa teda vracia. Je toto poloha, ktorá vám úplne vyhovuje?
Sadnem, zhrniem, vypichnem, pohladím, podčiarknem, vyzdvihnem – to sú slovesá, ktoré postrážia formu, a spoločná optika zas obsah. So Sávom Popovičom sme to začali, tak sa o to spoločne pokúsime opäť, ale počasie ako také bude tentoraz marginálne. Som vďačný Novému Času za možnosť pripomenúť sa náročnej verejnosti. Terestriálnemu vysielaniu dýcha na chrbát internet, a tak sa naskytla možnosť naskočiť na vlak, z ktorého som bol deportovaný, lebo som, ako sa mi dostalo do uší, komplikovaný. Nie na každého platí rovnaký meter... To je jedno z pravidiel, ktoré určuje vašu životnosť v mediálnych vodách. Samozrejme, snaha napredovať tu je, ale pri súčasnom trende, keď produkcie za deň zoskrutkujú pätnásť obrazov, je len otázkou času, kedy sa to otrasie v základoch podobne ako dôsledok nedostatkov v projektovej dokumentácii Apollo centra.
