Po bolestivom rozvode ju osud prednedávnom pripravil aj o milovaného otca. Ako to sama s deťmi zvláda a v kom našla oporu?
Herečka, ktorú momentálne vidieť v jojkárskom seriáli ZOO, o sebe tvrdí, že je rodinný typ. Ondrejková v minulosti uvádzala reláciu Família, ktorá bola sondou do života súčasnej rodiny, tiež hrala v seriáli Ochrancovia, kde pomáhala bezradným ľuďom riešiť ich ošemetné právne záležitosti. Nakoniec si však aj ona sama pred vyše dvoma rokmi na vlastnej koži zažila, ako bolí rozpad rodiny. Jej deväťročný zväzok s manželom Štefanom sa skončil rozvodom. Ondrejková tak zostala na výchovu svojich dvoch dcér Grétky (9) a Biby (11) sama a bolestivú kapitolu svojho života nechce otvárať.
Mlčanie
„Nechcela som o tom hovoriť - nie kvôli sebe, ale kvôli deťom. Keď sa rozvádzali mediálne známi rodičia Grétkinej spolužiačky, pýtala sa ma: Mami, a o nás takto nebudú písať, však?“ prezrádza herečka. „Sľúbila som jej, že urobím všetko pre to, aby sa tak nestalo. Sú to veci, ktoré sa majú vyprať doma v súkromí a nevynášať na verejnosť,“ myslí si. A hoci rozvod neprišiel sčista-jasna, zabolel. „Aj keď som si dovtedy myslela, že som vydatá na celý život, zrazu akoby sa mi otvorili oči a mala som pocit, že toto je tá správna cesta.“ Herečka priznáva, že pre partnerský vzťah a rodinu sa snažila urobiť všetko, ale nestačilo to. Prečo sa teda ich cesty s manželom rozišli? „Dôvod by som vám pokojne povedala, ale nechcem ublížiť niekomu, kto nemá šancu sa k tomu vyjadriť. Myslím tým môjho exmanžela...“ zahmlieva.
A ako so Štefanom vychádza? „Je to zložité, čomu sa sama čudujem. Nechcem to nijako komentovať, ale je to komplikované... No úprimne z celého srdca mu želám, aby mu vzťah, v ktorom žije, fungoval.“ Ondrejkovej dcéry sa so svojím otcom i naďalej stretávajú. „Myslím si, že vedia, že to bolo také vyústenie situácie, ktoré jednoducho malo prísť. Atmosféra, ktorú máme teraz doma, je pohodová, pre ženu je to síce makačka, ale nekričí sa tam a nikto sa neháda,“ otvorene priznáva.
Teraz si musí všetko plánovať a veľa pracovať, lebo hypotéku platiť treba. „Musím sa obracať, ale baví ma to. Keď som sa rozvádzala, končili sa mi projekty, v dabingu sa až tak nerobilo. Bola to ako skúška z vesmíru. Bála som sa, že zostanem bez práce a bez peňazí, zmätená, v bruchu a v hlave som mala veľa strachov. Nevedela som, ako to zvládnem a čo budem robiť...“
Muži
Sympatická herečka na mužov po tejto skúsenosti nezanevrela a priznáva, že je to skôr naopak. „Často si kladiem otázku, či nie som až príliš otvorená a nedávam až priveľmi šancu veciam, ktoré mi vstupujú do života. Mám rada, keď sa muži usmievajú, a ešte viac, keď na mňa,“ hovorí Ondrejková, ale to, či je po jej boku aktuálne nový muž, tají. „Nepoviem. Je tu niekoľko mužov, ktorí sú moji dobrí kamaráti a môžem sa na nich kedykoľvek obrátiť. Aj keď to nie je taká láska, akú myslíte vy, asi ma majú radi, ináč by mi nepomáhali,“ tajomne sa usmieva.
Na pomoc ostatných je odkázaná najmä vtedy, keď má pracovné povinnosti. Býva totiž 20 km od Bratislavy, kam dcéry chodia do školy. „Keď som preč na zájazde s divadlom, musím zabezpečiť, aby niekto doviezol deti do školy a potom ich zasa vyzdvihol, čo je pre mňa veľmi komplikované. Moja mama nešoféruje, ocko zomrel, takže s jeho odchodom som stratila jeden absolútny článok môjho života,“ hovorí Ondrejková smutne. „Pomáhajú mi teda kamaráti, priatelia, susedka Ivanka, ktorá mi vezie ráno deti do školy, keď ja nemôžem, alebo susedka Hanka, ktorá mi zoberie deti vlakom zo školy, ale i kamarát Henrich. Zapájam ich do pomoci a som veľmi rada, že okolo mňa sú.“
Strata otca
Pred pol rokom prišla herečka o milovaného otca Vladimíra (†72). Osudnou sa mu stala rakovina pankreasu. Hoci táto citeľná strata Ondrejkovú stále bolí, musela ísť vo svojom živote ďalej. „Čakali sme to. Otec bol človek, ktorý nám všetko spravil, opravil a vyrobil. Ešte aj jeho smrť bola taká, ako keby nás na ňu pripravoval. Keď zomieral, želali sme si, nech sa to už stane, len aby sa ďalej netrápil a nech sa mu uľaví,“ spomína si na ťažké chvíle. „Takže podľa mňa otec zariadil aj to, aby sme neboli až v takom šoku. Už sme to tušili a ja som si to priala. Po jeho smrti som mala fázu zúrenia, lebo chýba mi každý deň a vo všetkom, ale beriem to ako vec, ktorá musela prísť. Je mi za ním smutno,“ priznáva so slzami v očiach Ondrejková, ktorá si za otcom niekedy poplače aj so svojimi dcérami.
„Je to paradoxné, ale v tom Národnom onkologickom ústave som prežívala chvíle šťastia. Otec bol skôr muž činu. Povedal mi - ľúbim ťa, ale nikdy toho veľa nenahovoril. No v nemocnici sme sa rozprávali o živote aj o smrti. Najprv sme sa tomu vyhýbali a tvárili sme sa, že nás sa to netýka, hoci sme si mysleli opak,“ konkretizuje Ondrejková. Spolu s mamou boli pri chorom otcovi deň i noc. „Mama spávala vedľa neho v kresle. Doktori nám hovorili, že ešte týždeň a potom sa to skončí. No on vydržal ešte mesiac.“ Dokonca sa na lôžku ešte raz oženil. „Rodičia sa ešte krátko pred otcovou smrťou v nemocnici zobrali pred Bohom, lebo boli zosobášení len civilne. Takže to bola smutná sranda so záhoráckymi koláčikmi a so všetkým, čo k tomu patrí. Prítomná bola rodina, vnúčatá, farár, všetci sme sa smiali aj plakali,“ uzatvára Ondrejková.