Svoje v tom zohráva aj fakt, že sa musí viac venovať manželovi Milanovi Lasicovi (76), ktorý mal vážne problémy so srdcom. Ako prekonáva strach o jeho zdravie? A čo bude robiť po odchode z parlamentu? To Vášáryová prezradila pre Nový Čas Nedeľa.
V diplomacii a politike sa pohybujete už viac ako dvadsať rokov. Je politika veľkou témou aj vo vašej domácnosti s manželom Milanom Lasicom?
Nielen teraz, ale už s mojím otcom sme o nej vždy diskutovali. Bol to človek, ktorý zažil druhú svetovú vojnu a bol dôstojníkom v zálohe. Dokonca bol delostrelec a jazdil na bielom koni. Len z listov, ktoré som po jeho smrti a smrti matky našla, vyplynulo, že bol v roku 1941 aj so slovenskou armádou na Ukrajine. Nikdy však o tom nehovoril. Otec patril ku generácii, ktorá toho veľa vedela, ale o mnohých veciach aj mlčala.
Boli ste pre otca rovnocennou partnerkou na takéto debaty?
V 50. rokoch som ho vždy veľmi pozorne počúvala. Hovoril mi, kto je Bacílek, Široký, prečo sedí Husák vo väzení, kto je Tito a prečo ide Stalin proti nemu alebo kto zabil poľskú elitu v Katyni. To všetko mi vysvetlil. Aj preto som sa pre neho stala partnerkou na takéto rozhovory. Mnohé deti dnes vyrastajú v rodinách, kde im hovoria, nech sa do ničoho nestarajú, že dôležité je len to, čo máme doma, a že smeti vyhadzujeme za plot. Za ním už nie je naše. Len to, čo si prípadne nakradneme. Nevyrastala som v takej rodine. K nám chodili chudobní študenti v sobotu a nedeľu na obedy, aby sa dojedli. Keď prišlo dievča z dediny, mama vybrala zo skrine kabát a dala mu ho. Naučila som sa, že budem mať v budúcnosti len to, čo dnes rozdám.
Nebola to ľahká doba, keďže váš otec nemal správny kádrový posudok a pasoval sa s mnohými zákazmi, ani vaša sestra Milka sa nedostala na školu...
Áno, lebo nebol komunista, a v roku 1969 vyhodili z univerzity aj mňa pre Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni. Preto aj dnes, keď sa mi niekto niečím vyhráža alebo vidím, ako ľudia prepadajú hystérii - najprv preto, že nás zožerú Maďari, teraz zase chudáci Sýrčania alebo islam, snažím sa o nadhľad. Od detstva viem, že je veľa posunov v spoločnosti nebezpečných, ale že to nakoniec prejde. A to, že som sa 26 rokov pohybovala v hereckom svete a 18 rokov v diplomacii, ma naučilo byť chladnokrvnejšou a nepodliehať veľkým emóciám. Diplomat je človek, ktorý do konca života nebude môcť niektoré veci nikomu povedať. Aj preto je to veľmi ťažké povolanie.
