Svoje v tom zohráva aj fakt, že sa musí viac venovať manželovi Milanovi Lasicovi (76), ktorý mal vážne problémy so srdcom. Ako prekonáva strach o jeho zdravie? A čo bude robiť po odchode z parlamentu? To Vášáryová prezradila pre Nový Čas Nedeľa.
V diplomacii a politike sa pohybujete už viac ako dvadsať rokov. Je politika veľkou témou aj vo vašej domácnosti s manželom Milanom Lasicom?
Nielen teraz, ale už s mojím otcom sme o nej vždy diskutovali. Bol to človek, ktorý zažil druhú svetovú vojnu a bol dôstojníkom v zálohe. Dokonca bol delostrelec a jazdil na bielom koni. Len z listov, ktoré som po jeho smrti a smrti matky našla, vyplynulo, že bol v roku 1941 aj so slovenskou armádou na Ukrajine. Nikdy však o tom nehovoril. Otec patril ku generácii, ktorá toho veľa vedela, ale o mnohých veciach aj mlčala.
Boli ste pre otca rovnocennou partnerkou na takéto debaty?
V 50. rokoch som ho vždy veľmi pozorne počúvala. Hovoril mi, kto je Bacílek, Široký, prečo sedí Husák vo väzení, kto je Tito a prečo ide Stalin proti nemu alebo kto zabil poľskú elitu v Katyni. To všetko mi vysvetlil. Aj preto som sa pre neho stala partnerkou na takéto rozhovory. Mnohé deti dnes vyrastajú v rodinách, kde im hovoria, nech sa do ničoho nestarajú, že dôležité je len to, čo máme doma, a že smeti vyhadzujeme za plot. Za ním už nie je naše. Len to, čo si prípadne nakradneme. Nevyrastala som v takej rodine. K nám chodili chudobní študenti v sobotu a nedeľu na obedy, aby sa dojedli. Keď prišlo dievča z dediny, mama vybrala zo skrine kabát a dala mu ho. Naučila som sa, že budem mať v budúcnosti len to, čo dnes rozdám.
Nebola to ľahká doba, keďže váš otec nemal správny kádrový posudok a pasoval sa s mnohými zákazmi, ani vaša sestra Milka sa nedostala na školu...
Áno, lebo nebol komunista, a v roku 1969 vyhodili z univerzity aj mňa pre Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni. Preto aj dnes, keď sa mi niekto niečím vyhráža alebo vidím, ako ľudia prepadajú hystérii - najprv preto, že nás zožerú Maďari, teraz zase chudáci Sýrčania alebo islam, snažím sa o nadhľad. Od detstva viem, že je veľa posunov v spoločnosti nebezpečných, ale že to nakoniec prejde. A to, že som sa 26 rokov pohybovala v hereckom svete a 18 rokov v diplomacii, ma naučilo byť chladnokrvnejšou a nepodliehať veľkým emóciám. Diplomat je človek, ktorý do konca života nebude môcť niektoré veci nikomu povedať. Aj preto je to veľmi ťažké povolanie.
Nepociťujete úzkosť z toho, že v sebe držíte veci, ktoré nemôžete prezradiť?
Ani nie. Keď som mala štyri roky, rodičia ma na to doma cvičili. Prvýkrát ma eštebáci vypočúvali, keď som mala šesť. Riaditeľ našej školy sa ma pred pánmi v remenných kabátoch pýtal, akou rečou sa doma rozprávame. Hoci som dobre vedela, že aj po nemecky, bola som inštruovaná, že musím povedať po slovensky. Čiže som cvičená a celých štyridsať rokov v komunizme sme predsa vedeli, že sú veci, ktoré nesmieme hovoriť.
Nedávno ste sa vyjadrovali aj k téme utečenci. Kým na Slovensku sa kompetentní dlho rozhliadali a čakali, ostatné krajiny si už migrantov podelili a povyberali. Aký máte na túto tému názor?
Nikto nepredpokladal ani bombardovanie Ruska v Sýrii, kde zomiera oveľa viac civilistov ako pri vyčíňaní Islamského štátu. Rusko, teda Putin si povedal, že toto je pravý moment, keď rozloží Európsku úniu, lebo ju potrebuje rozložiť. A my v strednej Európe ideme s ním. Chápem, že pre jednoduchých ľudí a tetky na dedine, ktoré straší táto vláda, že ich tam prídu znásilňovať, je to veľmi ťažké a nečudujem sa im. V žiadnom prípade ich za to neodsudzujem. Ale je vecou nás a mladých ľudí, aby sme im vysvetlili, že sú to len propagandy, ktorým netreba uveriť. Nesmieme sa dostať do situácie zo 40. rokov 20. storočia, keď muži a ženy v krojoch uveličene hajlovali a dali sa presvedčiť, že keď rozkradnú židovský majetok a pošleme Židov na smrť, budeme sa mať ako v raji. Dnešní mladí ľudia by sa mali pýtať svojich starých rodičov, kým majú čas, odkiaľ sú tie strieborné príbory alebo obrazy. To je veľmi dôležité, miesto toho, aby hovorili, mne je to jedno, nepôjdem voliť, lebo aj tak pôjdem preč zo Slovenska. Svojej rodine a jej histórii aj tak neutečú.
Od roku 1990 ste v politike, teraz sa vám končí funkčné obdobie v parlamente, ale v týchto voľbách už nekandidujete. Prečo? Bola politika pre vás sklamaním?
Len veľmi naivní ľudia môžu byť sklamaní a ja medzi nich nepatrím, takže vôbec nie som sklamaná, naopak, vnímam to ako ďalšiu etapu zápasu o smerovanie Slovenska.
Čo budete robiť ďalej?
Teraz 11. marca musím definitívne odísť z parlamentu, takže po vyše desiatich rokoch ramujem svoju kanceláriu. Keďže ďalej už nekandidujem, vraciam sa do mimovládneho priestoru, v ktorom som začínala po rozpade Československa. Som predsedníčkou Živeny, najstaršej ženskej organizácie slovenských žien, a v tajných voľbách som bola zvolená, aby som ju zmodernizovala. Okrem toho som založila Inštitút pre kultúrnu politiku a rekonštruujeme priestory bratislavského Pisztoryho paláca.
Viete si ešte predstaviť návrat k herectvu?
Už 27 rokov nie som herečkou a predsa len, už som staršia pani a máte pocit, že by si niekto na mňa spomenul? (Smiech) Je síce pravda, že každý rok ešte dostávam nejakú ponuku, ale zatiaľ som o tom neuvažovala. Ale prednedávnom som si zahrala s ochotníkmi zo Senice po záhorácky, aby som ich podporila.
V roku 1999 ste ako prvá Slovenka kandidovali za prezidentku. Čo vám vtedy hovoril váš manžel Milan Lasica? Podporoval vás?
Nebol tým nadšený. Je to klasický typ muža a navyše trochu mnou rozmaznaný, keďže sa o neho mamičkovsky starám.
Zvyknete si postaviť hlavu a napriek všetkému si presadzujete svoje?
Máme dvojkariérové manželstvo. Oznámim mu svoje plány a môj muž sa mi do mojej kariéry nepletie. Aj keď som dostala v roku 1990 od Havla ponuku ísť do Rakúska ako veľvyslankyňa, dala som mu dva týždne, aby sa s tým vyrovnal. Milan žije v inom svete ako ja. Niekde sa síce stretávame, napríklad v kultúre, umení a politike, ale ináč sme dva odlišné svety. No naučili sme sa s tým žiť. Bolo by asi veľmi ťažké, keby som žila so slaboprúdarom.
Váš muž často pôsobí flegmaticky. Dokážete sa vlastne niekedy aj pohádať?
Je introvert a s introvertom sa nedá pohádať. Ja by som sa aj pohádala, lebo mám v sebe časť talianskej a maďarskej krvi, ale diplomacia ma už naučila zostať chladnou.
Pôsobíte na mňa ako neriadená strela, ktorá má veľa aktivít, a váš manžel je typický intelektuál, ktorý mlčky rozmýšľa. Ako vlastne doma fungujete?
Ja som tiež intelektuálka, ale niekto z nás musí byť ten aktívny. Treba nakúpiť, upratať, uvariť. Aj dnes ráno som už navarila. (Smiech)
Čo ste varili?
Nežnú šošovicovú polievku, ktorú ma naučil robiť Paľko Mikulík. Varím ju na jeho počesť.
Začiatkom októbra mal pán Lasica srdcovú nevoľnosť, po ktorej musel podstúpiť operáciu srdca. Podľahli ste strachu alebo ste konali s chladnou hlavou?
Keď sa deje niečo vážne, som veľmi chladnokrvná a neprepadám panike. Vždy som bola taká. Keď som videla, že sa niekto topí, vytiahla som ho. V takých momentoch idem ako automat a strach prichádza až dodatočne - po dvoch mesiacoch.
A teraz sa dostavil?
Áno, po dvoch mesiacoch som mu v noci začala nechávať otvorené dvere a chodila som kontrolovať, či dýcha. Taký strach som prežívala aj s deťmi. Potom musí nastúpiť moje racio, až kým si uvedomím, že sa nevyspím, keď budem trikrát v noci vstávať.
Čo sa zmenilo po operácii? Ubral váš manžel z pracovného tempa?
Určite nehrá viac predstavení a nechodí toľko na zájazdy. Predtým bol stále niekde aj dvakrát týždenne. Celý život žije divadlom a miluje ho. Myslím si, že bez divadla by len ťažko prežil. Kardiologické testy na bicykli preukázali, že čím viac sa hýbe, tým má menej arytmií. Keď príde z divadla, nemá arytmiu.
Takže čo sa týka divadla, nebol tam žiadny varovný prst od doktorov?
Viete, sedieť so založenými rukami na priedomí a mlieť múčku, to je cesta do hrobu - pre človeka, ktorý predtým posledných desať až pätnásť rokov pracoval viac ako kedykoľvek predtým. Takže on musí udržiavať svoj rytmus. Ale o chvíľu už príde jar, začne opäť hrať golf a bude dobre. Toto sú také nebezpečné, krízové roky. Môj otec mi zomrel na rukách, infarkt, takže našťastie poznám príznaky, preto som aj Milana rýchlo ratovala.
Navštevuje teraz doktora častejšie? Sprevádzate ho?
Zo začiatku sme chodili, samozrejme, spolu, lebo mu aj rozdeľujem lieky. No už pomaly preberá tú zodpovednosť za seba a už ho tak nekontrolujem. O Milana sa stará niekoľko doktorov a sú skvelí.
Dávnejšie odznelo, že keď pán Lasica mlčí, buď sa trápi, alebo tvorí. Ako je na tom teraz?
Je to lepšie, ale keď bol mladší, mával obdobia, že nehovoril aj dva-tri týždne. No ani môj otec nebol výrečný a bol veľmi tvorivý človek, ale na to si treba zvyknúť. Ja sa vyrozprávam inde, takže potom doma ani ja nemusím veľa rozprávať. Ale keď príde za mnou môj muž a opýta sa ma, počuj, ako vidíš to bombardovanie Sýrie, vysvetlím mu môj postoj a to ho uspokojí.
