Niektorí analytici však označujú sobotné voľby za rovnako dôležité, ako boli tie v roku 1998, keď sa skončila vláda Vladimíra Mečiara. Neboli to však jediné voľby, ktoré rozhodli o osude našej krajiny... O osudových hlasovaniach hovorí vedúci Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Erik Láštic.
1906: Voľby do Uhorského snemu - Alkohol, guláš a korupcia
Za čias Rakúsko-Uhorska sa slovenským národovcom iba ťažko darilo presadiť v politike. Maďarizácia bola taká silná, že všetky ich pokusy o úspech zmarili maďarské strany, ktoré neváhali znevýhodniť súpera podlými spôsobmi. Výnimkou neboli ani vyhrážky či podplácanie voličov. Najviac našincov sa do Uhorského snemu dostalo v roku 1906. Bol to veľký pokrok v boji proti ničivej maďarizácii, pretože sa vtedy verilo, že o 50 rokov nebude v Uhorsku Slováka. „Z historického pohľadu išlo o dovtedy najúspešnejšie voľby pre slovenských kandidátov - medzi nimi napr. Milan Hodža či Ferdiš Juriga. Do dolnej komory Uhorského snemu sa ich dostalo sedem. Pravdou však je, že drvivú väčšinu poslaneckých kresiel zo Slovenska obsadili maďarskí kandidáti, pretože tlak zo strany Maďarov na slovenských voličov bol obrovský. Volebné právo v Uhorsku patrilo iba príslušníkom šľachty, majetným a vzdelaným ľuďom a voliť tak mohol iba každý 20. obyvateľ. O kandidátoch sa hlasovalo verejným vyhlásením a v kampaniach tiekol alkohol, podával sa guláš a korumpovalo sa jedna radosť,“ hovorí Erik Láštic.
1920: Historicky prvé česko-slovenské voľby - volebné právo pre všetkých
Tesne po vzniku prvej Československej republiky bolo potrebné zostaviť novú vládu. Spolu s novou ústavou prišla obrovská zmena - volebné právo pre všetkých občanov. Voliť mohli dokonca aj ženy, čo bola v našich končinách revolučná novinka. Volil každý, kto dosiahol vek 21 rokov. Platila však prísna volebná povinnosť a kto sa na voľby nedostavil, musel počítať s trestom. „Boli to historicky prvé voľby, kde sa na voľbách mohli zúčastniť v podstate všetci dospelí muži a ženy. Prvýkrát sa volili zástupcovia do vtedajšieho parlamentu - Národného zhromaždenia. Podobne ako v súčasnosti sa vo voľbách používal pomerný systém, v ktorom ľudia volili stranícke kandidátky. Kandidovalo 22 politických strán a výsledok volieb bol potvrdením nedávno vzniknutej Československej republiky a jej politických reprezentantov. Zvíťazila Československá sociálnodemokratická robotnícka strana, ktorá celoštátne získala vyše 26 % hlasov. Na Slovensku najviac voličov získala Slovenská ľudová strana, ktorá sa neskôr premenovala na Hlinkovu SĽS,“ objasňuje Láštic.
1946: Nadlho posledné slobodné - volebný boj medzi demokratmi a komunistami
Boli to prvé demokratické voľby po druhej svetovej vojne a zároveň posledné pred nástupom komunistickej totality. „Voľby do Ústavodarného národného zhromaždenia stáli v pozadí najväčšej katastrofy, ktorá dovtedy postihla Európu. Povojnové voľby boli na Slovensku sprevádzané masívnym presunom obyvateľstva, boli tu zničené cesty a koľajnice, obrovská bieda. Dohoda tzv. Národného frontu po vojne v praxi znamenala, že o hlasy voličov prakticky súťažili iba dve veľké strany - Demokratická strana a komunisti. Na rozdiel od Čiech, kde jasne zvíťazila Komunistická strana, na Slovensku dominovala Demokratická strana so 61,43 %. Komunisti však v celoštátnom meradle získali najvyšší počet hlasov a neustále sa snažili Demokratickú stranu zdiskreditovať. Po nástupe do vlády získali strategické silové rezorty a postupne ovládli médiá. Na desaťročia to boli posledné voľby, v ktorých si občania slobodne vyberali spomedzi politických strán, ktoré medzi sebou súťažili,“ vysvetľuje politológ. Komunistická moc po februárovom prevrate v roku 1948 úplne ovládla krajinu a v nasledujúcich štyroch desaťročiach mohli ľudia voliť iba komunistov alebo komunistov.
1990: Vytúžené slobodné voľby - prišiel rekordný počet voličov
Bola to udalosť. Po páde komunistického režimu pominul strach a ľudia si mohli po dlhých 44 rokoch demokraticky zvoliť svojich zástupcov. K urnám nadšene prišlo viac ako 95 % voličov! „Boli to prvé slobodné voľby po desaťročiach, v ktorých bolo možné vybrať si zo 16 politických strán a hnutí. Tieto voľby symbolicky potvrdili zmenu politického režimu, keď vo voľbách zvíťazili hnutia, ktoré boli na čele zmeny v revolučnom Novembri 1989. Boli to však aj voľby, ktoré ukázali, že nový režim bude plný kompromisov. Na rozdiel od Česka, kde jasne zvíťazilo Občanske fórum a do čela vlády postavilo bývalého disidenta Petra Pitharta, u nás potrebovala strana Verejnosť proti násiliu pomoc bývalých komunistov ako Mariána Čalfu, Milana Čiča či Rudolfa Schustera. Na čelo koaličnej slovenskej vlády VPN napokon nepostavilo žiadneho z lídrov Novembra 1989, ale podnikového právnika z Nemšovej - Vladimíra Mečiara, ktorý sa stal premiérom,“ hovorí Láštic.
1998: Rozhodujúce pre Slovensko - porážka mečiarizmu otvorila cestu do Európy
Osud Slovenska vtedy sledoval takmer celý západný svet. „Ak si nejaké voľby z posledného obdobia zaslúžia označenie zlomové, sú to práve voľby z roku 1998. Rok pred nimi Európska komisia vyradila Slovensko z budúceho rozširovania Európskej únie z dôvodu zneužívania moci a nekontrolovanej vlády koaličnej väčšiny pod vedením Vladimíra Mečiara. Slovensko tak doslova stálo na križovatke a volilo medzi Európou, do ktorej sme po roku 1989 tak veľmi chceli ísť, alebo cestou do postupnej izolácie na spôsob Bieloruska. Nikdy sme neboli tak blízko k tomu, aby sme sa stali čiernou dierou strednej Európy, ako to bolo v septembri 1998,“ uzatvára Láštic. Aj keď Vladimír Mečiar vo voľbách tesne zvíťazil, jeho strana nebola schopná vytvoriť koalíciu. Vládu zostavil Mikuláš Dzurinda, ktorý nakoniec „dostal“ Slovensko do EÚ a NATO.
