Nový Čas Nedeľa sa pred premiérou Červeného kapitána stretol s autorom populárnych príbehov, o ktorom sa traduje, že je alebo bol kedysi kriminalistom.
Keď som s ním robila rozhovor pred rokmi, upozornil ma, že diktafón mám vložiť naspäť do kabelky a rozhovor si zaznamenávať perom na papier. Vraj je to pracovný zvyk, ktorý nemieni porušovať. Neviem, čím som si to zaslúžila, ale tento rozhovor je zaznamenaný ako audionahrávka. Teda bol, sľúbila som mu, že po autorizácii ho z diktafónu vymažem.
Ste bývalý kriminalista a príbehy, o ktorých v knihách píšete, sa reálne udiali, na vyšetrovaní mnohých prípadov ste sa osobne podieľali...
Pripúšťam, že som policajt, ale k svojmu presnému zaradeniu som sa v médiách nikdy nevyjadroval. Ak chcete, aby som bol bývalý kriminalista, pre vás na chvíľu budem. Čo sa týka mojich románov, reálne prípady tvoria iba motív mojich kníh. Ani jeden román nie je rekonštrukcia skutočnej udalosti. Možno Beštia, o vrahovi Ondrejovi Rigovi, je na 95 percent rekonštrukcia. V ostatných používam len reálne námety, ostatné je fikcia, spisovateľská licencia. Nie na všetkých prípadoch som pracoval osobne, to je pravda, všetky sú však z reálneho života.
A Červený kapitán?
To je takisto zlepenec z viacerých skutočných príbehov.
Keď píšete o vraždách, ktoré ste v minulosti vyšetrovali, nie je to čosi ako otváranie starých rán? Asi nie je nič príjemné pracovať takpovediac so smrťou. Neprekáža vám to?
Nie, vôbec nie. Aj keď to znie paradoxne, poväčšine sú to príjemné spomienky, žiadne staré rany. Ale pripúšťam, že pri písaní si uvedomujem, že toto som už zažil. V pohode, nič sa nedeje. Čitatelia mi určite dajú za pravdu, že niektoré moje prípady stoja za to prežiť ich ešte raz.
Dobre, opýtam sa inak. Keď ste v minulosti robili na prípadoch násilia, vrážd, museli ste si to negatívne emočné vypätie nejako kompenzovať?
Nie, takto to funguje iba vo filmoch alebo v príručkách psychológov, možno psychiatrov. Žiadna kompenzácia, je to práca ako každá iná. Detektív príde po robote domov, venuje sa rodine, psovi, ide na pivo, vyspí sa... doma. Myslím si, že ťažké psychické stavy detektívov sa vo filmoch zbytočne preceňujú. Skutočnosť je trochu iná, túto prácu robia normálni ľudia a normálne aj relaxujú, nič nekompenzujú.
Neupadli ste niekedy do depresií?
Nie, s násilnými trestnými činmi robím vyše 30 rokov a za celý čas, ani na tom najzáťažovejšom oddelení, som u nikoho nevidel, že by bol trebárs drogovo závislý, že by bral lieky na palicu, aby sa vyrovnal s realitou.
A čo alkohol?
To je niečo iné, alkohol fungoval odjakživa. To, že si detektívi dajú poldeci, pivo, to áno...
Pijete niečo pri písaní? Napríklad vínko na inšpiráciu...
Víno nikdy. Potrebujem cigarety, bez nich to nejde. Ale som pracovný fajčiar, cez deň nefajčím, ale keď si večer sadnem „k sústruhu“, tak nikotín musím mať. Škatuľka padne za noc, len tak zahučí! A k tomu pivko...
Nosili ste si ako kriminalista domov prácu? Držali ste si to všetko v hlave, alebo ste to doma vypustili z myšlienok?
Každý z nás si nosí robotu domov. To je rozdiel medzi psychickou a fyzickou prácou. Robotník na stavbe si vyzlečie o štvrtej montérky a ide domov s čistou hlavou. Ale ľudia, ktorí pracujú duševne, rozmýšľajú nad robotou aj pri televíznych novinách, aj večer pri zaspávaní. Je to záťaž na psychiku, to je pravda. Ale s tým sa musíte naučiť žiť. Kto to nezvládne, ten do roka zo záťažového oddelenia polície odchádza.
Aký prípad bol pre vás emočne najťažší?
Keby sme našu prácu brali emočne, tak ju nemôžeme robiť. Keď sa nad mŕtvolou rozplačete, nemôžete s ňou pracovať, nemôžete vyšetrovať. Tam emócie neprichádzajú do úvahy.
Nič s vami nepohlo?
Nie. Emócie sa u nás nenosia, to sa nesmie, lebo vyšetrovanie nezvládnete. To je, ako keď sa v betóne objaví škára, je len otázkou času, kedy sa zväčší a betón sa rozpadne. Prvá pitva zamáva aj so silným chlapom. Musíte mať dobrého učiteľa, aby ste to zvládli. Vysvetlí vám, že máte dýchať plytko, aby ste sa nedovracali, ako sa máte pozerať... Keď vám pohľad na otvorenú mŕtvolu robí zle, stačí sa pozrieť pol metra bokom, aby ste to nemali v priamom zábere. Vidíte to len periférne a mozog na to úplne inak reaguje. Detektív nie je študent, ktorý sa ide pozrieť na mŕtvolu iba zo záujmu. Keď pracujete s dobodaným, rozstrieľaným telom, musíte sa nielen pozerať, ale aj skúmať, hľadať a vyhodnotiť stopy, úplne sa odosobniť. Žiadna ľútosť, žiadne emócie. To je niečo, ako ľutovať sviňu pri zakáľačke. To nejde.
Potrebuje mať kriminalista akýsi šiesty zmysel?
Áno, ale hlavne schopnosť kombinovať, dedukovať a vysoké IQ.
Pozerávate kriminálky?
Ježišmária, to je najhoršie, čo môže byť!
Chytáte sa často za hlavu, ako tí detektívi rozmýšľajú?
Treba si uvedomiť, že tvorcovia vlastne ani častokrát nechcú ukázať realitu. So skutočnosťou to má veľmi málo spoločné. Vo filmoch a v seriáloch je toľko hlúpostí... Ale obrazovka znesie všetko.
Červený kapitán je nakrútený podľa vašej rovnomennej knihy. Do akej miery mali tvorcovia voľnú ruku? Radili sa s vami?
Mali absolútne voľnú ruku, producent kúpil námet, knihu a museli sa s tým umelecky vyrovnať. Ja som napísal román a filmové stvárnenie je na nich. Čítal som scenár, aj som ho pripomienkoval. So scenáristom a s režisérom sme prebrali niektoré technicko-odborné záležitosti, ale konečnú verziu filmu som ešte nevidel. Aj ja som zvedavý, je to prvá moja kniha, ktorá sa objaví na plátne.
Boli ste pri nakrúcaní?
Jediný raz, keď sa natáčalo v Bratislave U dvoch levov. Bol som si pozrieť poľského herca Macieja Stuhra, mimochodom, jeho otec Jerzy hral v Sexmisii, najslávnejšej poľskej komédii z 80. rokov.
Ako sa vám pozdáva Maciej v úlohe detektíva Richarda Krauza? Čo má spoločné s reálnym Dominikom Dánom?
Bol som prekvapený, ako tvorcovia dobre trafili. Zohnali dokonca dobové rifle, košeľu a koženú bundu, akú som vtedy nosil. Keď Maciej vyšiel spoza auta, normálne mi vyrazilo dych. Akoby som videl seba pred dvadsiatimi rokmi. Vynikajúca práca realizátorov filmu.
Napísali ste 21 kníh, píšete ďalšiu... Je to už rutina?
Čo je to rutina? Ešte som ju asi nezažil. Je pravda, že píšem rýchlejšie, pohodovejšie, robím menej chýb, ale nie gramatických, lebo to je hrôza! Ľutujem korektorku, keď jej odovzdávam rukopis. (Smiech) Ešte stále sa nepovažujem za spisovateľa.
Pri toľkých úspešných knihách?
Asi sa s tým nikdy nestotožním. Som „od prírody“ policajt, ešte stále to považujem za svoju jedinú ozajstnú robotu. Písanie beriem ako koníčka.
Preniesli ste si niektoré zvyky kriminalistu do písania?
Všetky. Zbieram dôsledne fakty, čitatelia sú citliví na logiku deja. Pracujem s kalendárom, robím si zápisky, píšem si dejovú osnovu, sledujem časovú os. Fakty musia sedieť.
Nikdy ste sa vo faktoch nesekli?
Jasné, že pri toľkých knihách a pri tristo stranách môže detail uletieť. V Červenom kapitánovi napríklad píšem, že do električky nastúpi revízor a vraví cestujúcemu: Správajte sa slušne, lebo vás vyhodím z autobusu! Nevšimol som si to ani ja, ani tí, čo s textom robili ďalej.
Ako vznikol pseudonym Dominik Dán?
Dávno, ešte na základnej škole, keď som písal prvé texty obyčajnou ceruzkou do linajkového zošita. Pseudonym mi napadol v zlomku sekundy, vyletel zo mňa, ako keď si kýchnete.
Nechcete konečne prezradiť svoju identitu?
Nie, nestojím o publicitu ani o slávu. Mal som obdobie, keď som o tom uvažoval, ale už ma to prešlo. Rozhodol som sa, že to takto zostane. Je to dobré aj kvôli dezilúzii. Ľudia si na základe kníh vytvorili o mne určitý obraz a keby boli konfrontovaní s realitou, nemuselo by to byť vždy príjemné. (Smiech)
Na premiéru Červeného kapitána prídete?
Budem sedieť v hľadisku a pozorne sledovať. Aj plátno.
O čom je Červený kapitán:
Príbeh filmu sa odohráva v horúcom lete roku 1992, pol roka pred rozdelením Československa. Mladý detektív Richard Krauz sa dostáva k novému prípadu - na cintoríne vykopali mŕtvolu kostolníka s klincom v hlave. Krauz zisťuje, že za jeho umučením stojí bývalá ŠtB. Vydáva sa naprieč rozpadajúcim sa Československom hľadať muža, ku ktorému vedú všetky stopy: Červeného kapitána, špecialistu na „konečné“ výsluchy...
Dominik Dán v románe Červený kapitán opisuje skutočnosti, ktoré až nápadne pripomínajú osudy bývalého trnavského arcibiskupa Jána Sokola (82). V príbehu figuruje biskup Ján Jastrab s krycím menom Svätopluk (aké má vo zväzkoch ŠtB práve Sokol). A toho aj po páde komunizmu bývalí eštebáci úspešne vydierajú... V knihe sa napríklad píše:
... Vybudovali sme sieť informátorov medzi farármi a cirkevnými hodnostármi... neviete si predstaviť, aké svinstvá vyplávali na povrch... sú ešte horší než za čias inkvizície... jeden na druhého... áále...“ hodil rukou a zmĺkol. Nikto mu neprotirečil. „Chúďatká ovečky! Jeden sa fakt činil. Dostal krycie meno Svätopluk. Dnes je to známa osobnosť, a tak nebudem...“ „Biskup Ján Jastrab...“ pomohol mu Krauz. „No nazdar! Toto máte odkiaľ!? Aha... Raninec bol pri tom... vtedy... tak dobre! Jastrab! Jeho kolega a kamarát zo seminára dôstojný pán Janetka sa mu v slabej chvíli vyspovedal, že už roky ukrýva človeka, čo vie o veľkom tajomstve, a už nevládze niesť tú ťarchu... a Jastrab ho nabonzoval styčnému dôstojníkovi. Dostal vtedy za to tritisíc korún odmeny zo štátnej kasy a bez problémov ju prevzal. Ak s ním náhodou budete, že ho pozdravujem, a pripomeňte mu číslo trinásť nula nula deväť... on už bude vedieť prečo!
