Ľudia ho vnímajú ako naslovovzatého odborníka, ale málokto vie, že na televíznej obrazovke je už 39 rokov. Dlhé roky pracoval v SHMÚ, potom si založil prvú súkromnú meteorologickú firmu. Jeho úspech mnohým leží v žalúdku...
Prekážalo vám niekedy, že vás ľudia spoznávajú na ulici?
Nie, beriem to ako príjemný dôvod na rozhovor. Dokonca nie sú ľudia voči mne tak negatívne naladení ako voči niektorým kolegom, že zase to počasie nevyšlo...
Dá sa povedať, že žijete počasím každú minútu?
Dá sa to tak povedať, lebo počasie nemá prestávku a ja nemôžem niekomu povedať - prepáčte, mám dva dni dovolenku. Takže stále mám prehľad o tom, čo sa deje, a nielen jednotlivci sa zaujímajú o počasie, ale aj firmy. Robil som predpovede pre Donovaly, pre Veľkú Raču, ale aj pre Letné divadelné hry, ktoré bývajú na nádvorí Zvolenského zámku. A to sú situácie, keď človek musí dávať mimoriadny pozor. Tam už zohráva svoju úlohu aj inštinkt.
Sú aj zložitejšie situácie, keď ide o veľa?
Dobrá predpoveď skúseného meteorológa, to sú niekedy aj milióny. Raz ktosi vymieňal škridlu na dome a päť dní dopredu som im presne na hodinu povedal, kedy musia skončiť, lebo potom začne pršať. Ešte za socializmu mi v čase žatvy zavolala pani z JRD v Modre a chcela vedieť, či nebude pršať. Povedal som, že majú 24 hodín na dokončenie žatvy, potom bude liať. Z celého západného Slovenska stiahli kombajny a to, čo by robili dva týždne, spravili za jeden deň. Aj pri dovoze mandarínok z Grécka si treba dávať pozor. Ak sa vyskytnú mrazy, musia ich prepravovať v špeciálnych zateplených vagónoch, ale ak mrazy nie sú, stačia obyčajné. Rozdiel v cene je veľký. A tak firma vďaka mne ušetrila milióny. Mať skúsenosti je pre meteorológa rovnako dôležité, ako mať vedomosti.
Ako ste sa k počasiu dostali?
Mám kolegov, ktorí odmalička sledovali počasie, ja nie. Mňa zaujímalo všetko. Rád som si staval zo stavebnice a tiež som športoval. Už na základnej škole som vedel, že chcem mať vysokoškolské vzdelanie. Po SVŠ (Stredná všeobecnovzdelávacia škola) som si dal prihlášku na prírodovedeckú fakultu so zameraním na fyziku, po dvoch rokoch som sa špecializoval na meteorológiu a zameral som sa na všeobecné predpovede.
Spomínate si ešte na začiatky v televízii?
V roku 1980 boli v televízii dve relácie o počasí. Na federálnom okruhu sa striedala meteorologická špička, na slovenskom okruhu meteorológ nešiel do obrazu. Pripravil som text a hlásatelia ho prečítali. V pozadí boli obrázky družice a vpredu magnetická tabuľa, kde magnetkou prikladali obláčiky. Na mape, ktorú som nakreslil, som ukazovadlom ukazoval počasie, ale mňa vidieť nebolo. Od polovice 80. rokov som však už aj ja robil počasie na federálnom okruhu.
Zamestnancom Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) ste boli od roku 1976. Zažili ste tam turbulencie po revolučnom roku 1989?
Komunisti museli odísť a medzi nimi aj náš riaditeľ. Mne ani neprekážalo, že po ňom nastúpil druhý riaditeľ, ako skôr to, že mladí revoluční pracovníci trvali na tom, aby kolegovia v dôchodkovom veku odišli vrátane skúseného doktora Jozefa Iľka. To bola strategická chyba, pretože meteorológ je výborný najmä v staršom a dôchodkovom veku.
V SHMÚ z vás po 17 rokoch spravili šéfa marketingu. Darilo sa vám?
Dovtedy som robil denné a nočné služby, čo mi vyhovovalo, lebo som si svojpomocne postavil dom bez dovolenky. Cez deň som robil na stavbe, v noci som bol v robote. Vymieňal som si služby, aj keď boli naše deti choré. V roku 1994 sa robila rekonštrukcia ústavu a dostal som ponuku viesť oddelenie marketingu. Otvorili sa meteorologické trhy a podniky, ktoré predtým dostávali informácie zadarmo, museli za ne už platiť. Chodil som, uzatváral zmluvy a za rok som niekoľkonásobne zvýšil príjem ústavu.
A ako ste sa stali súkromníkom?
Využil som prvú príležitosť, ktorá sa mi naskytla, a dal som v SHMÚ výpoveď. V roku 1995 som založil prvú súkromnú meteorologickú firmu na Slovensku. Všetko som dokázal zorganizovať, aj vlastné televízne štúdio postaviť. S televíziou sme uzavreli zmluvu, že im budem denne dodávať reláciu iba za sponzorský čas, a to pätnásť sekúnd pred reláciou a pätnásť po nej. Vzápätí si niekto vymyslel, že chce na obraze mladé dievčatá. Ani to ma neodradilo. Našiel som si študentku žurnalistiky, modrátorku v rádiu a herečku, ktoré som naučil, aby rozumeli tomu, čo hovoria a čo majú robiť pred kamerou. Takže som písal texty pre moderátorky, bol som pri nahrávaní, vozil kazety do STV, zháňal sponzorov... Toľko som robil, až som skončil v nemocnici.
Čo sa vám stalo?
Mal som vážne problémy so zažívacím traktom. Bol som práve na výstave meteorologických televíznych relácií v Paríži. Ale odvtedy je všetko v poriadku a hlavne som spomalil...
Pracovali ste nielen pre STV, ale aj pre iné, už dávno zaniknuté, televízie. Markíza nemala záujem o vaše služby?
Markíza tiež chcela odo mňa počasie, ale práve vtedy som mal zdravotné problémy a dodnes ma to mrzí. Ale boli aj iní záujemcovia. Bol som výhradný dodávateľ pre Eurotel (predchodca Telecomu) a pre Stredoslovenskú energetiku sme robili počasie spolu s doktorom Iľkom. Veľa som robil aj pre rádiá.
Úspech sa na Slovensku neodpúšťa. Ako ste sa rozišli v SHMÚ?
V pohode, ja som im nebral kšefty, skôr som meteorológom dával u mňa zarobiť. Ale vždy sa nájde niekto, kto tvrdí, že kradnem údaje z ústavu. Lenže my sme vedeli, že k takémuto podozreniu môže dôjsť, a tak sme si dávali záležať, aby sme ani jednu informáciu zo SHMÚ nezobrali. Máme vlastnú americkú licenciu na predpovede počasia a údaje berieme odtiaľ. Samozrejme, že ma zaujímalo, čo sa deje na Slovensku, a keďže SHMÚ bol jediný, ktorý mal meteorologickú sieť, tak som si údaje pozrel, keďže sú verejne prístupné. Ale nepredával som ich. Nakoniec, ústav je platený aj z mojich daní.
Dnes už sú aj súkromné meteorologické siete, nie?
Aj ja mám doma americkú automatickú meteorologickú stanicu, ktorá je taká kvalitná, že americká meteorologická služba ma žiadala, aby som jej namerané údaje poskytoval. Takže si vystačím bez údajov SHMÚ, aj keď dodnes niektorí tvrdia, že im ich kradnem. Neuvedomujú si, že je to žalovateľné.
Je medzi ústavom a vami napätie?
Závisí od ľudí. Niektorí sa ku mne správajú kamarátsky a radi sa stretneme, ďalší sú zákerní vrtáci, ktorí písali na mňa anonymy až na ministerstvo.
Dva razy ste sa uchádzali o miesto riaditeľa ústavu. Prečo vám to nevyšlo?
Po odvolaní riaditeľa SHMÚ mal byť konkurz na jeho miesto, ale až o pol roka. Dovtedy viedol ústav vtedajší námestník. A keďže to robil dobre, tak ho viedol aj naďalej, čo bolo logické. O rok však boli parlamentné voľby a po nich už ministerstvo patrilo pod Jána Slotu a vyhlásili nový konkurz na riaditeľa SHMÚ. Znova som sa prihlásil a skončil som druhý. Musím však povedať, že tento konkurz bol fraška. V požiadavkách stálo, aby mal kandidát preukaz na vedenie motorových člnov. A ten mal len jeden kandidát a to od Jána Slotu, takže sa stal riaditeľom. Mnohí odborníci v SHMÚ tým boli znechutení.
Potom ste však znova pracovali pre SHMÚ...
Nový riaditeľ mi ponúkol, či by som znova nešéfoval marketingu. Dohodli sme sa, že sa nevrátim ako zamestnanec, ale uzavreli sme mandátnu zmluvu od septembra 2008. A keďže výkladnou skriňou meteorologického ústavu sú predpovede v médiách, cítil som sa ako ryba vo vode. Mojím zámerom bolo vybudovať veľké televízne štúdio priamo v meteorologickom ústave. Do toho však prišla finančná kríza, ministerstvo stoplo ústavu peniaze, a tým všetko padlo.
V tom istom roku ste povedali, že éra rosničiek sa skončila a do televízie patria odborníci. Uverili vám len v TV JOJ a výrazne si polepšili.
V Jojke ma riaditeľ zobral do štúdia, nech ukážem svoju predstavu. Päť minút som v kuse chrlil počasie bez prípravy. V polovici augusta mi zavolal, že môžeme v septembri začať. Za desať dní sme reláciu dali dohromady. Napísal som scenár a pražská firma urobila grafiku. Oslovil som kolegov meteorológov, aby išli do toho so mnou, ale okrem Miriam Jarošovej nebol ochotný nikto. Tvrdo ma bojkotovali. Do Vianoc sme to ťahali dvaja, a to Miriam ešte robila v SHMÚ. Na Vianoce sme už mali milión divákov a od januára Jojka zrušila rosničky. Často sa stáva, že relácia Najlepšie počasie je najsledovanejšia zo všetkých televízií a zo všetkých programov. A znova sa prejavila zákernosť v SHMÚ. Miriam z ústavu musela odísť a to isté sa stalo aj Michalovi Hazlingerovi, ktorý je hydrológ a tiež s nami na Jojke robí počasie.
Ste autorom knihy Najlepšie počasie v Bratislave. Kniha je plná prekvapení, ale čo zaujalo vás?
Najsilnejší náraz vetra v auguste 1979, a to 180km/h v Bratislave, alebo aj zrážky v roku 1957 v obci Salka pri Štúrove, kde za 24 hodín napršalo 232 ml na m², z toho 229 ml za 65 minút. Keď tu padne za 65 minút 100 ml na m², tak sú z toho povodne. Bolo to ešte pred globálnym otepľovaním.
Čo by ste uviedli ako najväčší extrém, ktorý sa v histórii merania počasia stal na Slovensku?
Po prvý raz nameraných 40 °C, a to 20. júla 2007. Predpovedal som, že štyridsiatka padne, kolegovia v SHMÚ nie. V ten deň som každú chvíľu sledoval teplotu, a keď v Hurbanove padla štyridsiatka, volal som do rádia. Prerušili vysielanie a ja som to naživo povedal do éteru.
Tento rok už od polovice februára v Bratislave kvitnú snežienky, v záhrade rástli tulipány, narcisy. Je to podľa vás v poriadku?
Prežívame globálne otepľovanie, ale ešte sme sa nedostali na úroveň roku 1 000, keď sa Vikingovia plavili do Ameriky a išli okolo Islandu cez južné Grónsko, ktoré bolo vtedy zelenou krajinou. Potom prišlo ochladzovanie a trvalo 200 rokov. Teraz za 20 - 30 rokov dochádza k takým zmenám, že príroda na to nestíha reagovať. Napríklad hynú ľadové medvede. Voda je v Atlantickom oceáne teplejšia, čo spôsobuje úbytok planktónu, a teda aj rýb. Medvede musia plávať za potravou nie 50 km od brehu, ale až 100 km. Nažerú sa, ale už nevládzu doplávať späť, a tak sa utopia. A to je len jeden príklad z mnohých.
Za jednu stranu ste teraz kandidovali za poslanca do parlamentu. Aké sú vaše ambície?
Mojou parketou je životné prostredie, ktoré je v rebríčku dôležitosti, bohužiaľ, na poslednom mieste. A to, čo sa v ňom deje, je alarmujúce.
