Drsný chlap sa však tiež nehanbí priznať, že prepadol alkoholu a isté problémy má aj vo vzťahoch.
Ak mám byť úprimný, tak áno, pretože je už mnoho nových reportérov a sú aj nové zaujímavé témy. Sošky OTO považujem za vrchol ohodnotenia toho, čo robím, aj keď to nie je o žurnalistike, ale o popularite. Takto viem, že ešte stále má zmysel pokračovať v tom, čo robím. Osobne si myslím, že je to tým prostredím a ľuďmi, medzi ktorými sa pohybujem. V horách sa cítim lepšie, slobodnejšie, šťastne, som sám sebou a viem, že sa tam môžem na ľudí spoľahnúť.
Sošky už máte z minulosti. Raz to bola cena týždenníka Život, potom OTO 2012 a OTO 2013. Aký je to pocit?
Vždy som tie emócie prežíval naplno až na druhý deň. Keď som dostal prvú sošku OTO, tak to bol doslova boj. Tesne predtým som sa vrátil z protialkoholického liečenia a hanbil som sa chodiť medzi ľudí. Nechcel som ísť na odovzdávanie cien OTO a nebolo mi jasné, prečo ma tam šéf núti ísť. Nakoniec som poslúchol, ale bol som nevrlý, možno aj protivný... A zrazu mi dali sošku OTO.
Bola to cena, ktorú udeľuje redakcia týždenníka Život a pre mňa to znamenalo veľmi veľa. Doslova cena života, pretože po tých eskapádach, čo som zažil, som neveril, že by niekomu na mne ešte záležalo. Bol to silný moment, nová šanca, ktorú mi niekto dal. Dodnes sa na tú sošku pozerám inak ako na zvyšné dve.
Často sa v reportážach zahrávate s vlastným životom i s prírodou. Prečo tak riskujete?
Tie moje „kúsky“ boli často spôsobené odvahou nevedomých, hoci niektoré veci som robil aj cielene, aby som prekonal vlastný strach. Časom to pominie, ale isté obavy sú tam vždy. Ale naozaj som robil šialenstvá, napríklad s kaskadérmi, čo už bolo na hrane.
Čo to bolo?
Kamarátil som sa s Francúzom, ktorý robil automobilového kaskadéra a urobili sme svetový rekord vo voľnom páde v aute. Nechali sme sa vytiahnuť žeriavom v starom Žiguli Combi do výšky 30 metrov a voľným pádom sme padali na štyri autá na zemi. Bohužiaľ, dochrámal som si tam členok, ale aj to len preto, že som trochu zazmätkoval.
Kedy ste mali v živote najväčšie obavy?
Asi v cirkuse, keď riaditeľ jedného z nich, ktorý je tiež môj kamarát, hádzal so zaviazanými očami po obvode môjho tela nože. A najhoršie bolo, keď som sa mal hrať s mladou levicou. Zrejme som úplne nepochopil jej spôsob hry, pretože ma poriadne uhryzla do zadku. (Smiech)
Nebolo horšie, keď ste v roku 2005 chceli prebrodiť Dunajec a topili ste sa?
V Dunajci to bol v podstate koniec. Ocitol som sa v kóme a šťastím bolo, že som sa prebral. Pamätám si iba na to, ako som sa topil. Snažil som sa postaviť na nohy, ale prúd ma strhol a bral ďalej. Kričal som o pomoc, vedel som, že to nezvládnem. Potom ma švaclo o skalu a sily mi ubúdali, až som to nakoniec vzdal.
Vytiahol vás poľský rybár. Šiel za vami do rieky?
Nie, ale vedel, kde ma spolu so smeťami na istý čas vyplaví. Keby tam nebol, prúd ma stiahne až na Jánošíkov skok, kde sú víry, a to už by bol naozaj koniec. Takže mi rybár vytiahol z vody hlavu a čakal na záchranárov, ktorí ma oživovali. Ale to všetko som sa dozvedel až sprostredkovane. Neskôr som sa dočítal, aké to bolo odo mňa nezodpovedné. Môj dobrý kamarát Paľo Rýpal, ktorý je už roky nezvestný, to vystihol najlepšie: „Do vody vliezlo hovno a vytiahli celebritu.“ (Smiech)
Ste si vedomý, že to raz už nemusí vyjsť?
Som, ale riziko je tam vždy, či už pri tom, ako dobrovoľne trháme lavíny a visíme na lane, alebo lezieme na exponovaný hrebeň, či ideme do víchrice, ktorá je taká, že za päť minút neviete, kde ste a hádže vás o zem. Nepreháňal by som to nejakým ohrozením života. V kopcoch sa najviac nevypláca neopatrnosť a zlý odhad možnosti a terénu. Tomu sa snažím vyhnúť, ale niekedy stačí naozaj málo a aj na obyčajnom chodníku sa môžu stať zlé veci.
Tatry si každý rok vyžiadajú niekoľko obetí. Tento rok je toho akosi viac...
Od začiatku roka tam už zahynulo desať ľudí. Keď je povrch zľadovatený, kde hroty na mačkách ledva zapichnete a pošmyknete sa, tak v žľabe naberiete rýchlosť aj viac ako sto kilometrov. Preto treba byť nadmieru opatrný. Posledný rok je boom, že si ľudia nakúpia najlepší výstroj, ktorý im posilní ego, a idú do hôr, hoci skúsenosti zvyčajne nemajú žiadne. A takýto človek pri prvom vysilení padá dole. Ľudia by mali zvážiť svoje možnosti a schopnosti.
Čo je na horách najzradnejšie?
Počasie, ktoré je na hrebeňoch šialené a strieda sa každých päť minút, pričom nezáleží na ročnom období. Aj v lete musíte mať so sebou teplé veci, lebo zrazu môže teplota klesnúť na nulu.
Bývate v Tatranskej Polianke v prenajatom byte, ale nie ste rodák z Tatier. Odkiaľ pochádzate?
Narodil som sa v Čadci v nemocnici, ale vyrastal som v obci Skalité. Mama bola učiteľkou, otec vedúcim nejakého odboru v Okresnom priemyselnom podniku. A mám aj dvoch mladších bratov.
Aké ste boli dieťa?
Mama mi hovorila „vybiokno“. Bol som typ dieťaťa, ktoré malo vždy niečo rozbité. Živé, neposlušné chlapčisko a obdivujem božskú trpezlivosť svojich rodičov, ktorú so mnou mali, aj keď už mama nie je medzi nami. Rád som čítal populárno-vedeckú literatúru aj Hemingwaya, Londona a všetky tie dobrodružstvá som chcel zažiť.
Vždy ste chceli byť reportérom?
Po gymnáziu som šiel na Pedagogickú fakultu do Nitry, ale hoci som prijímačky urobil, neprijali ma. Bol som nešťastný, lebo som chcel byť učiteľom, ale mal som zlý kádrový profil. Vyhodili ma zo SZM, pretože som kvôli bežeckým pretekom vynadal ideologickému tajomníkovi. Potom som šiel na dva roky na vojnu, neskôr som prešiel rôznymi zamestnaniami, robil som výškové montáže, zváral som, až som sa dostal do rádií a do rôznych televízií, kde som sa špecializoval na politiku.
Prečo ste s ňou skoncovali?
Poukázal som a aj objasnil viaceré nezákonné veci, ktoré sa diali, ale v podstate sa nič nezmenilo, čo ma znechutilo a odradilo. Dostalo sa mi aj vyhrážok, že mi vypália byt, aj náznaky bitky boli, pretože už aj v tom čase podsvetie u nás dobre fungovalo. Potom ma raz na jar pozvali otvárať doliny a mňa to čoraz viac začalo ťahať do hôr. Ale musel som si aj tam veľa odmakať, aby ma tam ľudia prijali medzi seba. Dovtedy ste pre nich len „ceper“, teda človek, ktorý sa hrá na turistu.
Vy ste sa do Popradu priženili. Koľko rokov vám to manželstvo vydržalo?
Necelé tri roky. Nevyšlo to. Človeku je to ľúto, pretože nikto s niečím takým zo začiatku neráta. Je to etapa života, na ktorú nie som pyšný, ale nie som ani jediný, ktorý má komplikované vzťahy.
Koľko máte detí?
Mám dvoch synov s dvoma ženami. S exmanželkou Emíliou mám syna Erika (16), Filipa (12) mám s kolegyňou Zuzkou.
Je pravda, že ste Filipa už nevideli sedem rokov?
Nie je to také jednoduché, ako sa o tom píše. Nebudem hovoriť prečo, ale je tam veľa rán a nedoriešených vecí. Ubezpečujem však všetkých, že svojich synov mám veľmi rád. To, že sa mi nedarí niektoré veci urobiť tak, ako by som chcel, to je už druhá vec. Určite sa však stane, ak budú Erik aj Filip chcieť, že polezieme spolu na hory a ešte ich niečo naučím. Všetko však chce svoj čas a to, čo sa odohráva v mojom vnútri, viem iba ja.
Kedysi vás viac ako príroda premohol alkohol. A to až tak, že ste sa liečili v Zlatej Bani neďaleko Prešova. Ako sa na to obdobie s odstupom času pozeráte?
S tým alkoholom to bolo tak, že som bol jednoducho zbabelec. Skomplikoval som si život, vzťahy mi nevychádzali a namiesto toho, aby som problémy riešil, tak som začal piť. Pamätám si, bolo to na jeseň v roku 2009, keď som si po rozchode s priateľkou kúpil sedmičku vodky a vypil som ju. Ráno ďalšiu. Čím viac pijete, tým viac máte problémov, a tým viac pijete, aby ste na ne zabudli. Pil som 365 dní v roku priemerne liter vodky na deň. U mňa sa to dostalo do takého štádia, že sa buď hodím pod vlak, alebo to vyriešim. Stratil som priateľov a môj život sa ocitol na hrane.
Stratili ste aj domov?
Všetko, bol som bezdomovec, nemal som peniaze, o všetko som prišiel a pár nocí som prespával v horách. Nie som na to pyšný, ale rád by som bol, keby si ľudia uvedomili, že alkohol dokáže človeka zničiť zo všetkých stránok. Sám sebe som si povedal, buď - alebo a zavolal som kolegovi Vladovi Jurekovi, že som totálne v koncoch.
On mi navrhol, že by som mohol ísť na liečenie a ja som súhlasil. Zo dňa na deň som prestal piť. Ferko, ktorý zariadenie viedol, bol tvrdý chlap a tam som tvrdo drel v lese aj ja. Ufňukanec, ktorý sa mohol mať ako prasa v žite, si tam začal uvedomovať, ako naubližoval ľuďom. Aký som bol neznesiteľný, smrdel som alkoholom a obviňoval som za svoje problémy celý svet, len nie seba, pretože prejavom alkoholikov je sebaľútosť.
Hovorí sa, že nie je hanba vstať, ale zostať ležať...
Áno, ja som nezačínal od nuly, ale od mínusu, nanovo a hanbil som sa ako pes. Cesta späť je veľmi ťažká. Dnes mi alkohol smrdí v akejkoľvek podobe. Neveril som, že sa ešte vrátim do televízie JOJ, ale dali mi šancu, pomohli mi.
