Okrem toho, že dennodenne skúša na Novej scéne, má veľké starosti o svoju mamu, herečku Soňu Valentovú (69). Tú pred viac ako mesiacom hospitalizovali po mozgovej príhode a ešte stále leží v nemocnici. Katka je každý deň pri jej posteli a snaží sa byť milovanej mame čo najväčšou oporou.
Každý deň ste na Novej scéne. Skúšate nový projekt?
Skúšame svetový titul, muzikál Mačky – Cats od Andrewa Lloyda Webbera, ktorý bol v Londýne taký úspešný, že sa hral asi dvadsať rokov. Mačky sú hlavne o tanci a je to veľmi náročné, pretože sme stále všetci na javisku, spievame nielen sóla, ale aj zbory so sprievodom živej kapely.
Do akej úlohy vás v muzikáli obsadili?
Stvárňujem dve roly. V jednom predstavení hrám Grizabellu, hlavnú ženskú rolu, ktorá spieva áriu Memory preslávenú Barbrou Streisand. Som šťastná, že som ju dostala, ale keďže Grizabella netancuje, išla som aj na tanečný konkurz a dostala som ešte jednu rolu, ktorá sa volá Ťapka, mačka domáca. Úžasné je, že Ťapka má aj stepové číslo, tak sa učím stepovať. Keďže premiéra by mala byť už na konci apríla, tak celé dni skúšame. Mimochodom, mnohí ľudia ani nevedia, že toto obdobie nemáme zaplatené.
Mačky sú prítulné, ale aj falošné. Stretávate sa s tým aj u ľudí v šoubiznise?
To nie je len v divadle a v šoubiznise, ale všade. Stretnúť niekoho čistého, kto má v sebe morálku a dobré srdce, mi dnes pripadá ako rarita. Ako keby sa niektorí ľudia narodili len preto, aby vás zničili alebo vám dávali zlú energiu. Aj preto mám rada divadlo, tam zabudnete na všetko. Dušu si tam liečia nielen diváci, ale aj my. Divadlo nie je o peniazoch, ale o láske a pocitoch.
Mnoho muzikálov ste odohrali v Česku. Cítite sa lepšie tam alebo doma na Slovensku?
Začínala som v Čechách a je to dobre, lebo mi nikto nemôže vyčítať, že som bola dieťa známych rodičov. Aj preto som chcela ísť študovať do Brna na Janáčkovu akadémiu. A vyskúšala som si aj veľkú Prahu, kde som si hneď po skončení školy zahrala v muzikáli Dracula. Režíroval ho Jožko Bednárik a hudobné naštudovanie robil Rudko Geri, takže Slováci. Tri roky som žila v Prahe, ale nakoniec som sa vrátila domov do Bratislavy. Pražská mentalita ľudí mi nevyhovovala, necítila som sa tam dobre. Lepšie mi je s partiou ľudí, s ktorými robím tu. Ale v Ostrave je to už iné. Moraváci sú úžasní. Vážia si umelcov, tešia sa, keď prídem. Hrám tam v muzikáli Sunset Boulevard hlavnú ženskú rolu. Každé predstavenie dostanem kvety, darčeky, listy od fanúšikov. Istým ocenením bola aj širšia nominácia na cenu Thálie práve za postavu Normy Desmond v tomto muzikáli.
Je to top postava vo vašej kariére?
Robím už dvadsiaty muzikál a mala som veľké šťastie na krásne a výrazné postavy, či už to bola Kleopatra, Báthoryčka, alebo Mária Magdaléna v Jesus Christ Superstar. Zatiaľ však mojou najkrajšou životnou rolou je práve tá v muzikáli Sunset Boulevard. Je tam nádherná hudba, piesne a moja postava má čo hrať, pretože je tam veľa činohry. Na Broadwayi ju stvárnila slávna filmová hviezda Glenn Close.
Spolu so Sisou Sklovskou vás označujú za muzikálové divy. Dá sa povedať, že ste rivalky?
Muzikálová herečka musí vedieť nielen výborne spievať, ale aj hrať, tancovať, precítiť a dať najavo emóciu. Vtedy hovoríme o kvalitnej muzikálovej herečke... Ale všetky ženy sme si konkurentky. Nikto nevie, kto na konkurze úlohu dostane, pretože dnes je veľa mladých talentovaných dievčat. Nikdy nikoho nemôžete podceniť. A aj keď si ma na nejakú postavu vytypujú, nedovolím si na konkurz neprísť. Vždy tam idem s pokorou.
Kedysi ste si zahrali aj vo filme. Neláka vás?
Veľmi by som ho chcela robiť, ale asi nie som vhodná pre film, keďže som vyhranený, čierny, južanský typ... Je mi to aj ľúto, pretože mňa všetko okolo filmu fascinuje.
Vraj sa dosť podobáte na otca, režiséra Pavla Haspru († 75). Aký ste mali vzťah?
Dosť silný a veľmi sme si rozumeli. Po jeho smrti akoby z nášho domu odišiel život, pretože za ním chodilo veľa ľudí. A vykryštalizovali sa aj priatelia, ktorí odrazu mamu nepotrebovali, lebo režisér zomrel. Otec mi veľmi chýba a vždy si pri novom projekte aj poplačem, lebo mi je smutno, že ma už nemôže vidieť na javisku. Dosť som po ňom podedila, najmä temperament. Niekedy vedel rýchlejšie vybuchnúť, čo viem aj ja, ale vždy to bolo v rámci dobrého úmyslu, boja za spravodlivosť. Miloval divadlo, žil ním po celý svoj život a u mňa je to tiež tak.
Nedávno odišiel na večnosť aj herec Leopold Haverl († 79) a vaša mama, herečka Soňa Valentová (69) v tom čase tiež dostala mozgovú príhodu. Ako sa má?
Paradoxom je, že aj pána Haverla viezli na JIS-ku do nemocnice, kde už ležala aj moja mama, ale nemali tam miesto. Mamina našťastie nemala krvácanie do mozgu ako on. Som veľmi vďačná, že mi ešte dokázala zatelefonovať a neupadla do bezvedomia, pretože v týchto prípadoch rozhoduje čas. Utekala som domov, a dokonca som preliezala aj bránku, lebo som nemala kľúč. Vchodové dvere boli našťastie otvorené, a keď som videla maminu, hneď mi bolo jasné, že treba volať sanitku.
Kto sa o ňu stará, keď ste teraz na skúškach?
Ešte je stále v nemocnici. Zotavovanie a rehabilitácia budú asi trvať dlhšie. Je to náročné pre ňu aj pre mňa. Denne za ňou chodím, a keď som neskúšala, chodila som k nej dvakrát denne, aby som jej bola oporou. Ale veľmi mi pomáha aj môj priateľ Ivan Béla Vojtek (58). Ťažšie situácie v rodine dokážu ľudí buď rozdeliť, alebo ešte viac spojiť. A to sa stalo aj nám, pretože sa krásne zachoval. Pomáha mi a stará sa o moju mamu, ako dobrý syn o svoju vlastnú.
Ľavú stranu tela má vaša mama ochrnutú. Lepší sa jej zdravotný stav?
Reč a myslenie, chvalabohu, neboli poškodené. Zatiaľ nechodí, musí absolvovať špeciálnu rehabilitáciu. Všetko potrebuje svoj čas a trpezlivosť, ale nádej tu je.
Zvláda to aj z psychickej stránky?
Drží sa, ale, samozrejme, sú dni lepšie aj horšie, ako aj u zdravých ľudí.
Začiatkom júna oslávi pani Valentová jubileum. Myslíte si, že už bude doma?
Verím, že áno, ale my narodeniny neoslavujeme v nejakom veľkom štýle. Oslava bude už len to, že sa mamina vráti domov.
Navštevuje ju niekto z kolegov z divadla?
Spomenú si na ňu, aj ju chceli navštíviť, ale ešte sa na to necíti. Sem-tam niekto zavolá a opýta sa, ako sa jej darí.
Vaša mama mala dve sestry, Vierku († 10) a Emku († 4), ktoré nacisti odvliekli do Osvienčimu. Ako vnímate to, že vo voľbách ľudia poslali do parlamentu stranu Mariana Kotlebu?
Fotky maminých sestier máme na klavíri. Starí rodičia chceli svoje dcérky uchrániť, ale niekto ich pre peniaze udal a v Osvienčime zomreli. Myslím si, že pre mojich starých rodičov to muselo byť niečo hrozné. Najskôr stratili deti, potom pri znárodnení aj všetok majetok, čo deduško vybudoval. Šťastie bolo, že ešte babička v štyridsiatke otehotnela s mojou maminou. Veľmi dobre si ju pamätám, pretože po tom, ako deduško dostal infarkt vo vlaku a zomrel, bývala babička s nami. Chodievala po mňa do škôlky a cvičila so mnou na klavíri, keďže bola klaviristka. Mala som ju veľmi rada. Je smutné, že vo svete ešte stále funguje neonacizmus a ľudia, ktorí popierajú holokaust.
Váš snúbenec Ivan B. Vojtek hrá v nitrianskom divadle, vy žijete v rodičovskom dome v Bratislave. Ako to u vás funguje?
Herecký život je vždy kočovný, pretože veľa cestujeme. Teraz je so mnou, pomáha mi, a keď má prácu, odcestuje, potom sa vráti.
Ste spolu päť rokov a dvakrát ste svoju svadbu zrušili. Máte už ďalší termín?
Našťastie nikdy to nebolo tak, že už som mala všetko presne stanovené, dohodnuté, lebo vždy niečo do toho prišlo. Teraz sme si však povedali, že keď sa mamina vráti domov, už ten náš vzťah naozaj spečatíme. Pre mňa totiž manželstvo neznamená len kus papiera, ale symbolizuje zväzok aj zodpovednosť oboch partnerov.
Čo vám na vašom partnerovi najviac imponuje?
Ja dám na intuíciu. Prešli sme si aj ťažším obdobím a obrusovali sme hrany, ale vždy sme našli cestu k sebe a nerozišli sme sa. A aj v týchto ťažších časoch sa zachoval ako muž. Je mi oporou, pomáha mi. Páči sa mi, že je pracovitý, vie opraviť veci v domácnosti, robí v záhrade... Som rada, že ho mám. Píše mi dokonca texty k šansónom. Na vianočnom koncerte na Novej scéne som spievala francúzsku pieseň Je suis malade, na ktorú mi napísal slovenský text. Dostala som obrovský aplauz a celé divadlo sa postavilo na nohy. A to nebol koniec koncertu, bolo to po pesničke a to sa mi ešte v živote nestalo. Zažila som doslova emotívny šok. Ivan stál na balkóne, tlieskal a ja som bola šťastná, že sa to podarilo práve pri tejto pesničke.
Každý sa vás pýta na potomka. Ako to cítite?
Je to hlboko osobná téma, ale napriek tomu nemám problém vyjadriť sa k nej. Asi je to pre ženu atypické, ale zatiaľ nejako necítim potrebu mať dieťa. Zrejme to tak má byť...
