S jej moderátorom a hlavným tvorcom sme sa porozprávali aj o tom, že sa teší z jej veselšieho ladenia, prečo v nej bude menej celebrít a žiadni politici a čo sa to s ním stalo, že sa zrazu zmenil na behajúci kaleráb.
Relácia V siedmom nebi prejde viacerými zmenami. Prezradíte nám o nich niečo viac, než už sa popísalo?
V siedmom nebi bude viac o prekvapeniach a viac prekvapivé. Do štúdia prídu ľudia, ktorí ani nebudú tušiť, že o pár minút už budú hlavnými hrdinami príbehu. Veľakrát bude použitá skrytá kamera, myslím si, že veľmi vtipným spôsobom. Ja si zahrám policajta aj poštára. V iných prípadoch, keď pôjde o zanedbanie povinnosti, napríklad zo strany štátu smerom k ťažko skúšaným ľuďom, budeme veľmi tvrdí a veľmi adresní.
Pred tým, ako ste začali cez televíznu obrazovku pomáhať ľuďom, bola vašou doménou práve zábava. Tešíte sa, že sa k nej takto vraciate?
Ale hej. Ja som v zásade srandista. Nemám však rád humor za každú cenu. Ak do príbehu patriť nebude, tak ho tam nasilu pchať nebudeme. V kuse sa smejú len blázni a my sa z toho určite nechystáme urobiť žiaden sitkom.
Nakoľko chcete angažovať celebrity? Bude to tentoraz bez nich?
Nebudú pravidelne. S celebritami je to ako s peniazmi: míňajú sa. No znovu, žiadne pravidlo „s“ ani žiadne pravidlo „bez“. Ak to vznikne harmonicky, rád oslovím aj známeho človeka. Zaujímavé je, že vždy som mal pokušenie dať tam politikov, väčšinou som odolal. Po posledných voľbách nemám na nich chuť vôbec, tak dúfam, že nezmäknem. (smiech)
V stredu ste štartovali prvou časťou. O čom bola?
O totálnom škandále. Žene sa narodila mierne postihnutá dcérka pred tri a pol rokom. Doma už vychováva štyroch synov bez najmenšieho problému. Z pôrodnice jej ju vzala sociálka a to dieťa je odvtedy v detskom domove. Zdôvodnenie: štát sa o tvoje choré dieťa postará lepšie ako ty. Podľa mňa je to kruté, nespravodlivé a hulvátske. Tak ten prípad v prvej časti trochu rozbalíme, rozbabreme a zopár ľudí a inštitúcií pekne natrieme. Naše deti neunášajú len sociálky v Nórsku, unáša nám ich aj náš vlastný systém.
Vlani ste okrem tohto programu ponúkli aj tanečnú šou. Aké sú vaše plány na tento rok?
Tento rok Siedme nebo až do Vianoc. No viete, ako hovoril už starý Kóhn: „Vedia, Izák, môže to byť tak, ale môže to byť aj inak.“ (smiech) Po Kóhnovi to nakoniec hovorí aj Bugár s Procházkom.
Vo svojej práci sa často stretávate so smrťou či s utrpením. Potrebujete to potom v bežnom živote nejako vyvažovať, aby sa vás to nedotklo viac, než ste schopný zvládnuť?
To človek neodhadne dopredu. Fakt je ten, že radosť z pomoci je spravidla oveľa väčšia ako predchádzajúca depresia z toho utrpenia. No fakt je aj to, že raz ma už z toho zľahka porazilo a ležal som týždeň na neurológii. Začal som intenzívne športovať, a to mi veľmi pomáha v prečisťovaní. Nerád to pripúšťam, ale šport je fakt dobrá vec.
Takže radikálny príklon k zdravému životnému štýlu a športu.
Ja som totiž radikalista. (smiech) Ja keď niečo – a hocičo –, tak naplno. Začal som behať a behám hodinu každý druhý deň. Začal som robiť brušáky a dávam 500 denne. Najskôr som vypustil chlieb, teraz som už komplet prekopal jedálny lístok. Vlastne sa mením na taký bežiaci kaleráb. Začínam robiť tvrdo „kliky“. Keď dám tisícku, vstupujem do politiky.
Vaša dcéra zakotvila v Dánsku, pracovne aj súkromne. Nie je vám ľúto, že jediné dieťa je tak ďaleko a, ako sa zdá, domov sa nechystá?
Je mi za ňou smutno, ale nie je mi to ľúto. Našla si dobrú prácu, zarobí lepšie ako tu, žije s frajerom, s ktorým sa ľúbia a je doma skôr, ako by bola napríklad z Humenného, lietadlom za 50 evri do Viedne. Milujem otvorenú Európu, dúfam, že si nedáme nahovoriť, že Európu opäť treba zatvoriť a rozkúskovať. Pre nás by to bola katastrofa.
Pred pár dňami sa začal odpočítavať posledný rok do vašej päťdesiatky. Ako vám to znie?
Hrozne. Nie, fantasticky. Nie, hrozne. Nie, neviem... (smiech) To číslo znie hrozne, ale keďže teraz absolvujem premenu svojej osobnosti na usmievavý proteín, som v slabej polovici cesty. S tým sa už dá žiť. Takže fantasticky. A trošku hrozne.
Ste spokojný, koľko ste toho za tých takmer 50 rokov stihli?
Choďte dočerta s bilancovaním. (smiech) Mám štyridsaťdeväť, bilancovať budem až o rok. Zatiaľ som mladíček, ktorý nemá čo spomínať. Viete, na čo sa nastavujem? Žiť pre prítomnosť. Viem, že to znie ako klišé, ale zvyčajne to nevieme. Buď spomíname, alebo plánujeme. Včerajšok a zajtrajšok sú pre nás dôležité, na dnešok kašleme. A to je proste na figu. Toto sa snažím v sebe meniť.