Dano Heriban (36) priznáva, že má z toho zmiešané pocity. Aj keď sa seriálom dlho vyhýbal, je rád, že si ho diváci konečne všimli. Napokon, práve seriál mu priniesol sošku OTO.
Stretávame sa tesne pred vaším predstavením. Hoci pôsobíte ako suverén, je pravda, že pred hereckým výkonom nejete a zmocní sa vás tréma?
Trému mám vždy. Niekedy na ňu zabudnem, ale to sa nestáva často. No považujem ju za úplne prirodzenú vec. Je len málo hercov, ktorí necítia zodpovednosť pred svojím výkonom.
Máte aj nejaké overené rituály, ktoré praktizujete pred tým, ako vykročíte na javisko alebo pred kamery?
Som typ, ktorý sa pred predstavením nepotrebuje príliš rozptyľovať a zabávať kolegov. Skôr sa uzatváram do seba. V šatni si aspoň v hlave prelúskam scenár, ale mám už aj svoju pohybovú zostavičku overených cvikov, dám si pár klikov, ktorými sa fyzicky nabudím.
V hre Nevina na doskách SND, v ktorej hráte, zaznieva otázka: Keby sa vám mohlo splniť na počkanie jedno prianie, čo by to bolo? Aké je teda vaše želanie v reálnom živote?
Keby to mohlo byť nejaké bezbrehé želanie, začal by som operovať so svetovým mierom a minimálne, aby sa stabilizovala geopolitická situácia. Môžeme mať akékoľvek osobné želania, ale pokiaľ budeme žiť v chaotickom svete plnom agresivity a divných vojen, tak nebudeme môcť napĺňať ani svoje osobné túžby. Dôležité je, aby sa dal svet do poriadku a my už sa nejako prispôsobíme a budeme radi žiť svoj život.
Váš život ale napĺňa aj malý syn Theo (6). Nemáte strach a obavy ako väčšina rodičov, v akom svete bude vyrastať?
Som otec a myslím si, že to je to najkrajšie, čo môže človeka postretnúť. Podľa mňa sme v takej paradoxnej situácii, že na jednej strane, čo sa týka materiálna, sa máme dobre, a to nám zrejme závidí nejaká časť sveta. Preto sa nás ktosi snaží vohnať do konfliktov a narušiť náš spôsob fungovania spoločnosti. Jasné, že ma to trápi, ale napriek tomu silno verím, že sa to urovná a nepríde k scenárom, ktoré by sme veľmi ľutovali a narušili by naše doteraz vcelku pokojné životy.
Aktuálne diskutovanou témou sú utečenci a svetový terorizmus. Ako to vidíte vy?
Sledoval som to s veľkou skepsou oveľa skôr, ako to vôbec vypuklo. Nebolo ťažké si domyslieť scenár vývoja, ale dosť ma prekvapilo, že vlády európskych krajín to nechali zájsť až do takéhoto momentu. Jedna vec je nešťastie tých ľudí, ktorí sú naozaj poznačení vojnovými konfliktmi a druhá vec je nekontrolovateľný exodus, v dôsledku ktorého vznikajú aj vyhrotené politické konflikty. Kým iné krajiny už majú svoje skúsenosti s touto problematikou, u nás doteraz nikto poriadne živého utečenca nevidel. To, že tu existuje nejaká diskusia a rieši sa to, je dôkazom reálneho stavu, ktorý sa nás týka.
Poďme ale k vám. Na Veľký piatok ste oslávili 36. narodeniny. Zvyknete pri takejto príležitosti bilancovať svoj život?
Nemám rád oslavy a nie som ten typ, čo si to ide užiť s rukou hore. Ale bilancujem stále, som taký neustály „bilancmajster“. (smiech) Žijem tak, že sa dennodenne zamýšľam nad tým, odkiaľ a kam idem, s kým som a uvedomujem si mnohé okolnosti. Moje narodeniny a deň vykuknutia na svet je teda len takým pamätným dňom pre mojich rodičov, pričom ja si doprajem skôr pokojný deň s nádychom sentimentu.
A aký je výsledok? Ste večne nespokojný alebo sa nájdu aj svetlé chvíľky?
Cítim sa spokojne. Život je o neustálom hľadaní svetlých momentov a snahe pochopiť situácie, v ktorých sa ocitáme. Hoci je dnes veľmi komplikovaný, treba nájsť hranicu medzi aktívnym prístupom a vypúštaním nepotrebných informácií. Dôležité je vedieť sa uvoľniť, zašportovať si a odháňať od seba komplikované myšlienky. Robím tak.
Málokto o vás vie, že už ako dvadsaťročný ste si pričuchli k politickej satire, keď vám dal vo svojej relácii príležitosť Milan Markovič (72).
V tom období zháňali muzikanta, ktorý by bol schopný splniť ich požiadavky. Jedného dňa mi zavolali, lebo zrejme chceli niekoho mladého, kto by im tú reláciu pomohol oživiť. A tak prišli na mňa. Bral som to ako obrovskú výzvu. Tri-štyri dni pred prenosom som dostal texty pesničiek o aktuálnej politickej situácii a musel som na ne vymyslieť hudbu. Myslím si, že politická satira v dnešnej dobe veľmi chýba a od čias Milana Markoviča vymrela. Glosovanie politiky bolo v deväťdesiatych rokoch ako antibiotikum a liečivo na spoločenskú situáciu, ktorá tu zavládla.
Nedávno ste za účinkovanie v markizáckom seriáli Horná Dolná získali cenu OTO. Neštve vás, že už dlhé roky predtým ste sa snažili v divadle a prvé ocenenie a zaslúžený úspech prišli až teraz so seriálom?
Nebolo to prvé ocenenie, ale prvé viac viditeľné. Je to taký paradoxný pocit. Aj keď sa teším, že ma bežní občania zaregistrovali a zaradili do kategórie „obľúbený“, je vo mne aj trochu smútku z toho, v akej konkurencii a čoho získala Horná Dolná taký vysoký počet divákov. Ja to ocenenie a fakt, že si ma ľudia všimli, beriem ako satisfakciu za množstvo mojich iných snažení a početných aktivít, o ktorých sa všeobecne vie menej.
Zmenilo sa niečo vo vašom živote po tom, čo ste získali OTO, alebo plynie život nepozorovane ďalej?
V mojom osobnom pocite sa nezmenilo nič, akurát ma teší, že vznikol chvíľkový informačný tresk okolo môjho mena, ktorý dáva nádej, že všetko ďalšie, čo budem robiť, alebo som v minulosti urobil, sa dostane do pozornosti oveľa väčšieho počtu ľudí, ako v dobách „mimo obrazu“.
Mnoho hercov hrá v divadle, lebo je to ich srdcovka a seriály spolu s dabingom vnímajú len ako takú chlebovku na privyrobenie a splatenie hypotéky. Ako to máte vy?
Ja mám k tomu ešte aj muziku, čo je niekedy na kravatu, lebo nájsť si na ňu popri všetkých mojich aktivitách čas je veľmi ťažké. Závisí to od toho, kto si ako nastaví svoj život a koľko hypoték si naberie. Nájde sa veľa hercov, ktorí robia čokoľvek, potom sú aj takí, ktorí hrajú v seriáloch a trápi ich nekvalita, ale už majú nabraté nejaké hypotéky... Ja som sa na seriály a všetko komerčné pozeral dosť kriticky, ale, samozrejme, že ako človek od fachu som časť produkcie z diaľky sledoval a vnímal. Rozhodne to nie je moja chlebovka.
A čo konkrétne vás na tomto seriáli zaujalo?
Na Hornej Dolnej? Prvé scenáre... Keď som to po prvý raz videl na papieri, boli tam síce veci, ktoré som si nevedel predstaviť, ale zároveň tam bolo množstvo vtipných situácií, ktoré ma pobavili. A preto som do toho išiel. Od tohto typu produkcie sa očakáva, že bude komerčne úspešný, a teda sledovaný, čomu sa prispôsobuje všetko navôkol. V tejto súvislosti som zvedavý, ako sa to celé vyvinie, keďže ju chaoticky nasadzujú do vysielacieho času, reprízujú od buka do buka, čo by jej mohlo uškodiť. Seriál bol zo začiatku zaujímavý práve istou exkluzivitou. Vysielal sa raz do týždňa, ľudia vedeli, kedy pôjde a čakali naň.
Spomínali sme, že herci často pristanú na ponuku hrať v seriáli aj kvôli hypotékam. Patríte k nim aj vy?
Nie, snažím sa žiť v takých mantineloch, na ktoré mám. Takže ešte stále nie som vazalom nikoho a ničoho, ani žiadnej finančnej inštitúcie.
V Hornej Dolnej ste vytvorili postavu miestneho playboya a futbalistu Ďura Brmbalíka. Nebojíte sa zaškatuľkovania a že prídete o iné zaujímavé ponuky?
Napadlo mi to už. Jediné, ako sa tomu ja sám môžem vyhnúť, je robiť dobre všetku svoju prácu a ustrážiť si výber ďalších ponúk, ktoré prídu. Ak má herec šťastie na dobré ponuky, je potom len na ňom samom, aby sa vyhol zaškatuľkovaniu.
Ako sa vám hrá po boku Petry Polnišovej? Tá mala pri výbere hereckého partnera voľnú ruku a vraj bolo zo začiatku cítiť na pľaci napätie, či si sadnete.
Ja som žiadne napätie v tejto súvislosti, ani cudzie, nikdy nepocítil. Peťa je výborná partnerka a „sadli sme si“ vzájomne. Nech vyberal ktokoľvek, dobre urobil. Dopĺňame sa radi.
Čo so sebou prináša popularita? Zastavuje vás teraz viac ľudí na ulici? Asi to nebude vždy príjemné...
Ľudia ma zastavujú, pokrikujú, usmievajú sa a robia všetko, čo si len dokážete predstaviť. Nie vždy mám náladu, ale snažím sa byť tolerantný a vyhovieť im s fotením a podpisovaním, ale aj prehodiť s nimi tých pár slov, ktoré im urobia radosť.
Len nerád hovoríte o súkromí, ale doma máte malého syna Thea. Aký ste otec? Stíhate byť takým rodičom, akým by ste chceli byť?
Všetko, čomu sa venujem, snažím sa robiť, čo najlepšie. Som dosť veľký perfekcionista a typ rodiča, ktorý napriek tomu, že aj keď má veľa práce a niekedy nedostatok času byť aktívne každodenne so svojím dieťaťom, snažím sa mu venovať všetok svoj voľný čas. Nie je to vždy jednoduché, ale mám zo seba dobrý pocit, že svoj čas trávim zmysluplne.
Ste rodinný typ? Viete si predstaviť mať aj ďalšieho potomka?
Samozrejme, že áno. Práca ma napĺňa a hoci je časovo náročná, vyhovovalo by mi trošku zvoľniť a mať priestor pre vlastné projekty a osobný život. Stále na tom „pracujem“. Ale neviem si predstaviť, že by som bol dlhodobo každý deň so zásterou na bruchu doma a robil kašičky.
Váš súkromný život v Martine je tabu. Žijete spolu s partnerkou a synom alebo oddelene?
Tak nech to zostane trošku záhadou... Nie je to podstatné. Podstatná je pre náš rozhovor moja práca. Priznám veci, ktoré sú evidentné, že mám syna a partnerku, ale nie som odkázaný na to, aby som sa prezentoval tým, ako žijem v médiách.
Ste šťastný, čo sa týka rodiny?
Snažím sa o to, aby som videl na tvárach mojich blízkych ľudí, že oni sú šťastní a cítia sa v mojej spoločnosti dobre. A to je hneď dôvod na to, aby som sa aj ja nanovo tešil z každého dňa. Som šťastný...
