Po emigrácii v roku 1968 predával v Spojených štátoch vo večierke a upratoval psie výkaly... Nakoniec sa za veľkou mlákou predsa len presadil a získal dokonca televíznu cenu Emmy. S režisérom Ernestom Stredňanským sme sa stretli v bratislavskom byte, kde si spokojne nažíva s manželkou Sylviou (77), ktorá je povolaním rozhlasová režisérka. „Je to už trinásť rokov, čo sme sa z Ameriky natrvalo vrátili domov,“ hovorí pani domáca, ktorá je za Ernesta vydatá 23 rokov.
V mladosti to medzi nimi v martinskom divadle poriadne iskrilo, ale obaja boli vtedy ešte zadaní. Stredňanský v roku 1968 emigroval a svoju bývalú lásku na Slovensku vyhľadal až začiatkom 90. rokov po páde komunistickej totality. V tom čase bol už druhý raz rozvedený a aj Sylviino manželstvo s hercom Ivanom Letkom bolo minulosťou. Odvtedy sú spolu. Na Slovensku chodia na prechádzky, do divadla, navštevujú známych... „No, nebyť amerického dôchodku, tak by sa nám tu ťažko žilo,“ priznávajú manželia.
Z herca režisér
Ernest Stredňanský mal svoj život skutočne pestrý a má na čo spomínať. Herectvo vyštudoval na konzervatóriu okrem iných aj s Máriou Kráľovičovou a Evou Landlovou. Osud s ním mal však iné plány. Popri herectve sa začal venovať aj réžii v žilinskom divadle.
„Nasmeroval ma na ňu Drahoš Želenský, vtedajší šéf Novej scény a neskôr aj riaditeľ pražského Národného divadla. On ma presvedčil, že som rodený režisér,“ hovorí Stredňanský. „Na konzervatóriu som bol zasa obľúbencom Magdy Husákovej (bývalá prvá manželka prezidenta Gustáva Husáka), ktorá bola našou profesorkou na konzervatóriu. Ona ma presviedčala, že vidí vo mne talent pre televíziu, o ktorej som ja nemal ani poňatia. Keď v päťdesiatych rokoch robili na Slovensku nábor do televízie, prihlásil som sa,“ spomína tento výnimočný človek.
„Chcel som robiť drámu, tak zo mňa spravili šéfrežiséra literárneho-dramatickej redakcie. Boli sme asi šiesti, ktorých poslali na tri mesiace do Prahy na školenie, pretože tam televízia už vysielala. Keď sme sa vrátili, hodili nás, ako sa hovorí, do vody. Stáli sme pri zrode Slovenskej televízie, ktorá bola súčasťou Československej televízie, ale nemali sme nikoho, kto by nás viedol,“ vraví Stredňanský. Bratislavské televízne štúdio začalo vysielať 3. novembra 1956 a tento rok tak oslávi svoje 60. jubileum.
Televízne pondelky
Československá televízia vysielala každý deň okrem pondelka. A to bola šanca pre bratislavské televízne štúdio. Práve v tom čase sa zrodili televízne pondelky a s nimi aj legendárne televízne inscenácie, na ktoré ešte stále spomínajú nielen Slováci, ale aj Česi.
„Prvú televíznu inscenáciu Dovidenia, Lucienne! režíroval v roku 1957 Ján Roháč. Hrali v nej Mária Kráľovičová a Elo Romančík. Ja som režíroval prvú pôvodnú televíznu inscenáciu - Príbeh Verony Tkáčovej (1958), kde hlavnú postavu opäť stvárnil Elo Romančík spolu s jeho druhou manželkou Jožkou.“ Inscenáciu, ktorá sa vysielala naživo priamo z televízneho štúdia, museli ísť odohrať do Prahy, kde sídlila Československá televízia.
„Bol som tam prvý Slovák so slovenskou inscenáciou, ktorá sa vysielala pre celý československý okruh a pre mňa to bola veľká udalosť. Bol to začiatok slovenskej televíznej tvorby a som na to hrdý. Hreje ma pri srdci, že som bol pri zrode slovenských inscenácií, aj keď si veľkú slávu nepripisujem,“ vyznáva sa Stredňanský.
Do inscenácií, ktoré režíroval, najviac obsadzoval Marínu Kráľovičovú, Ela Romančíka, Emila Zvaríka, Jozefa Kronera, Ivana Mistríka, Ivana Rajniaka, Viliama Záborského či Karola Zachara... „Za svoju top pondelkovú inscenáciu považujem Verejného žalobcu, ktorú sme v roku 1966 nafilmovali na 35-milimetrový film a v hlavnej úlohe hral výborný herec a šéf literárno-dramatického vysielania Daniel Michaelli.“
Emigrácia
Keď 21. augusta v roku 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy, Ernest Stredňanský robil už päť rokov šéfrežiséra umeleckého programu ČST štúdia Bratislava. „Hneď ráno som bežal do televízie, ale nebolo možné sa tam dostať. Strážili ju ruskí vojaci. Vtedajší riaditeľ televízie bol prvý, kto mi povedal, že by som mal z Československa odísť. A naznačil mi to aj policajný kapitán, s ktorým som sa stretol ešte pri nakrúcaní jednej z inscenácií. Tvrdil, že ma sleduje Štátna bezpečnosť a ak tu zostanem, nedopadne to pre mňa dobre,“ spomína Stredňanský, ktorý si v spoločnosti nikdy nedával servítku pred ústa.
„Môjho otca v Povstaní zajali Nemci, a potom ho kvôli náboženstvu chceli zlikvidovať. Ja som bol grobian na politikov a zostalo mi to dodnes. Rebel, ktorý vystúpil z Komunistickej strany. Dva dni po okupácii som naložil do fiatky svoju vtedajšiu manželku Jiřinu a naše dve deti – desaťročnú Zuzku a osemročného Vladka a odišli sme do Rakúska,“ opisuje situáciu Stredňanský. „Na hraniciach okrem dvoch vojakov, ktorí nám zamávali na cestu a jedného eštebáka nikto nebol. Mali sme aj šťastie, keďže sme mali ešte od mája platné nemecké víza.“
Ťažké obdobie
Z Rakúska sa Stredňanský po krátkom čase dostal do Mníchova. Tam mu pomohol strýko terajšej manželky Sylvie, ktorý bol právnikom. Získal nielen bývanie, ale časom aj prácu v rozhlasovej stanici Slobodná Európa. V Západnom Nemecku prežili päť rokov, odtiaľ odišli do Ameriky.
„Nebolo to ľahké obdobie. Najskôr som učil osem mesiacov vo Washingtone na jazykovej škole pre diplomatov slovenčinu. Po skončení kurzu som však zostal bez práce. Jiřina pracovala ako učiteľka v Kalifornii, ale ja som tam prácu nezohnal. Mal som ušetrených zopár dolárov, a tak som sa vybral do Hollywoodu prosiť o prácu. Bol som ochotný hoci aj zametať štúdio, ale márne...
Po troch týždňoch som sa zamestnal ako predavač nočnej zmeny vo večierke 7-Eleven,“ spomína na ťažké časy. „Bolo to odľahlé miesto pri ceste v lese, kde som zažil milionárov, zločincov, prepadnutia aj krádeže. Robil som kávu, hamburgery, ale aj čistil psie výkaly. Keďže sme nemali peniaze, syn popri škole robil osem hodín na neďalekej benzínovej pumpe, dcéra sa dala naverbovať na vojnu. Nemali to ľahké, ale vyrástli z nich skvelí ľudia. A keďže sme s Jiřinou žili život na diaľku, prestalo fungovať aj naše manželstvo,“ priznáva režisér.
Zadosťučinenie
Postupne sa Stredňanský dostal aspoň do komunity amerických divadelných ochotníkov, ktorí ho posunuli ďalej. „Prostredníctvom nich som sa zoznámil s riaditeľom banky v San José, ktorý sa zasa kamarátil s riaditeľom televíznej spravodajskej stanice KNTV Channel 11, kde som nakoniec pracoval desať rokov.
Začínal som ako kulisár, potom zvukár, kameraman, pomocný režisér... Až po troch rokoch mi dali režisérsku zmluvu. Popri tom som rok učil na univerzite v San Franciscu a tri roky na univerzite v San José televíznu produkciu,“ spomína úspešný muž, ktorý v roku 1981 získal najvyššie televízne ocenenie v USA, a to cenu Emmy Award za vianočnú reláciu. „Bola to cena za svetlo a produkciu a pre mňa veľké zadosťučinenie,“ usmieva sa. Cena Emmy Award je v podstate televízny Oscar a strop, za ktorý sa už v televízii ísť nedá.
Hlas Ameriky
Keď Stredňanskému v roku 1986 ponúkli prácu v rozhlasovej stanici Hlas Ameriky vo Washingtone, odkiaľ sa vysielali slobodné správy do socialistického Československa, nezaváhal. „Bola tam absolútna sloboda, ale materiály sme museli mať overené až z dvoch zdrojov. Nedalo sa len tak niečo preložiť a pustiť von do éteru,“ spomína. Z redakcie odchádzal ako zástupca šéfredaktora až v roku 1999, a to rovno do dôchodku.
Zhodou okolností sa v auguste 1992 dostala na mesačnú stáž do Hlasu Ameriky aj pani Sylvia, ktorá v tom čase už bola s Ernestom v kontakte a pracovala na Slovensku ako rozhlasová režisérka v náboženskej redakcii. „V Amerike som bývala u Ernesta. Vtedy sme sa dohodli, že sa v novembri do Ameriky vrátim a vyskúšame si, či spolu dokážeme žiť. Prišla som aj so spiatočnou letenkou, ale Ernest mi ju roztrhal a na Štedrý deň sme sa zobrali,“ smeje sa pani Sylvia.
A prečo sa z Ameriky vrátili? „Obaja milujeme Washinghton a veľmi dobre sme sa tam cítili. Je to krásne mesto a ťažko sa nám v roku 2004 stadiaľ odchádzalo. Ernestove deti však už mali vlastný život. Zuzka pracuje v Pentagóne v hodnosti plukovníka, Vlado je manažér a obaja majú vlastné rodiny. Ja som mala na Slovensku dve dcéry a Ernest ešte dcéru Dášu z prvého manželstva s bábkoherečkou Teréziou, ktorá bola jeho študentskou láskou,“ objasňuje návrat domov pani Sylvia.
Sklamanie
Návrat domov bol však šedivý. Demokracia po slovensky manželov vyslovene sklamala. A čo najviac? „Systém, ktorý v tomto štáte je. Politici sa vychvaľujú úspechmi, ale nič tu okrem korupcie nefunguje. Je spústa maličkostí, ktoré vyplývajú z tohto neporiadku. Ťažko si na to zvyknúť, keď ste boli niekde, kde všetko fungovalo a tu narážate na tisíce problémov. A začína to už od bežných ľudí, ktorí sú k vám nepríjemní. Dlho sme si zvykali napríklad na naduté tváre predavačiek v obchodoch. Keď som ich upozornil, či by sa na mňa trochu neusmiali, nevrlo mi odpovedali, že ani ja by som sa za taký plat neusmieval. To bol ich argument. Na druhej strane dnes ich už chápem. Za dvadsať rokov práce na Slovensku dostávam penziu 260 eur. Neviem, ako by som z toho vyžil. Všetko však závisí od toho, ako je tu nastavený systém. Nie nadarmo sa hovorí, že ryba smrdí od hlavy,“ dodáva na záver Ernest Stredňanský, ktorý v týchto dňoch oslavuje svoje 86. narodeniny. Maestro, gratulujeme!
