Hoci si Ukrajinci od zmeny pomerov veľa sľubovali, realita je stále zložitá. Na východe bojujú ukrajinské vojská so separatistami aj ruskými ozbrojenými zložkami, z novej vládnucej garnitúry sú ľudia opäť sklamaní...
Na Ukrajine je už niekoľko mesiacov Slovák Maroš Demovič (27), ktorý pôsobí v Kyjeve ako humanitárny pracovník neziskovej organizácie Človek v ohrození. Bratislavčan bol pred dvoma rokmi na Majdane svedkom pádu proruského režimu a teraz u našich východných susedov pomáha tým, ktorí to najviac potrebujú.
Mnohé oblasti na východe Ukrajiny totiž ohrozuje rozsiahla humanitárna katastrofa – Slováci ľuďom pomáhajú s ubytovaním, poskytujú im jedlo, oblečenie, lieky, ale taktiež zdravotnícku starostlivosť. Pomoc je určená pre najzraniteľnejšiu časť obyvateľstva - mnohodetné rodiny, chorých a dôchodcov, ktorí žijú vo vojnou zasiahnutých regiónoch v Luhanskej a Doneckej oblasti na východe Ukrajiny.
„Rozsah obrovských škôd a ľudského utrpenia na východnej Ukrajine si väčšina ľudí v Európe vie len ťažko predstaviť. Avšak aj životná situácia bežných Ukrajincov ostáva naďalej zložitá,“ hovorí Maroš a ako príklad spomenie vysokú infláciu, zvyšovanie cien nájomného a energií, rastúcu nezamestnanosť či prudkú devalváciu ukrajinskej hrivny.
Nedávno si Ukrajina pripomenula druhé výročie masívnych protestov na Námestí nezávislosti - Majdane. Za smrť viac ako stovky demonštrantov však nebol doteraz nikto potrestaný, pričom je dokázané, že viac ako 50 ľudí zabili ostreľovači. „Spoločenské napätie je na Ukrajine stále prítomné – aj medzi obyvateľmi Kyjeva je cítiť veľkú nespokojnosť, najmä so zhoršujúcou sa životnou situáciou ľudí,“ opisuje situáciu slovenský dobrovoľník. „Ukrajinci nie sú spokojní s doterajšími výsledkami vlády a reformy zatiaľ nepriniesli takmer žiaden pozitívny efekt pre ľudí,“ dodáva na záver Maroš Demovič.
Môj syn Ustym († 19) zahynul na Majdane!
Na kyjevskom námestí bol pred dvoma rokmi aj 19-ročný Ustym Holodnyuk. 20. februára 2014 ho neznámy ostreľovač zasiahol do hlavy a mladík zomrel. Ako vývoj na Ukrajine dnes vníma jeho otec Volodymyr?
Ako zomrel váš syn Ustym?
Môj syn sa rozhodol ísť na Majdan ešte 22. novembra 2013, to bol deň, keď oficiálne začali protesty v Kyjeve. Bol tam aj 30. novembra 2013, keď policajné jednotky Berkut pobili a zranili veľké množstvo ukrajinských študentov a on bol taktiež zranený. Na demonštráciách sa zúčastňoval spolu so svojimi spolužiakmi od samého začiatku až do 20. februára 2014, keď ho zastrelili na ulici Institucká - pravdepodobne snajper.
Mal iba 19 rokov a bol jednou z viac ako 100 obetí občianskych nepokojov v hlavnom meste. Ustym bol takisto dobrovoľníkom počas celého obdobia protivládnych protestov na Majdane, kde poskytoval pomoc zraneným. Napriek tomu, že odnášal ranených a mŕtvych a mal na hlave modrú prilbu mierových síl OSN, snajper ho zastrelil neďaleko hotela Ukrajina.
Prečo sa zúčastňoval na protestoch?
Takisto ako aj ostatní mladí ľudia na Ukrajine, aj môj syn Ustym chcel žiť v európskej Ukrajine. Po tom ako policajné jednotky Berkut brutálne zakročili proti študentom na Majdane, protest za európske hodnoty sa zmenil na demonštráciu proti násilnej vláde a protestujúci už začali požadovať, aby vtedajší prezident Janukovič bezpodmienečne odstúpil.
Ustym sa rozhodol zúčastňovať na protestoch proti prerušeniu procesu európskej integrácie sám. My ako rodičia sme nemali na jeho rozhodnutie žiaden vplyv, bol už dospelý a bola to jeho voľba. Chcel žiť rovnako ako iní európski mladí ľudia – mať možnosť vycestovať do Európy, žiť v civilizovanej krajine, kde sa vlastný národ cíti bezpečne a najmä, kde národ verí v lepšiu budúcnosť.
Ako sa pozeráte na tie protesty s odstupom dvoch rokov?
Nešlo ani tak o to, že by sa Ukrajina chcela tak veľmi stať členom Európskej únie, ako o to, aby sa naša krajina stala slobodnou a nezávislou od Ruska. Ukrajinci už nemajú záujem o spoločnú budúcnosť s Ruskou federáciou. Jediným možným spôsobom, aby Ukrajina získala svoju vlastnú nezávislosť, je spojiť sa ekonomicky a politicky čo najrýchlejšie s európskymi krajinami. Chceme sa prikloniť smerom k Európe, cítime sa byť Európanmi tak ako Slováci, Česi a Poliaci. Naša krajina sa však momentálne nachádza vo vojenskom konflikte. Napriek prímeriu umierajú na východnej Ukrajine každý týždeň ukrajinskí vojaci. Veľmi si želáme, aby sa všetky boje úplne skončili – toto by nesmierne pomohlo všetkým Ukrajincom a taktiež našej ekonomike.
Čomu sa teraz vo vašom živote venujete?
Keď stratíte svojho milovaného syna, stratíte to najcennejšie v živote. Potreboval som nájsť nový zmysel života. Už dva roky sa venujem dobrovoľníctvu – pomáhame budovať a modernizovať ukrajinskú armádu. Toto je celosvetovo unikátna situácia, keď armádu štátu budujú vlastní občania. Zháňame oblečenie, muníciu a vojenský výstroj. Za 23 rokov existencie nášho štátu našu armádu plánovane úplne rozkradli, preto v roku 2014 ukrajinská armáda nebola vôbec bojaschopná.
Aká je teraz vaša dôvera k ukrajinským politikom?
Budem úprimný – dôvera v ukrajinskú politiku momentálne veľmi klesla. Ohlásené sľubované reformy sa realizujú pomaly a celkový pokrok za dva roky nie je taký, aký Ukrajinci očakávali. Navyše aj aktuálna ukrajinská vláda, žiaľ, nie vždy zastupuje záujmy svojich občanov. Všetci vidíme, že korupcia stále prekvitá a ohlasované zmeny v spoločnosti sú v skutočnosti nedostatočné. Ukrajinský národ by chcel už konečne vidieť čestných politikov, lenže to by musel vzniknúť aj skutočný systém čestnej politiky. Predpokladám však, že podobný problém máte asi aj vo vašej krajine. Na Ukrajine vieme veľa o Slovensku - ste pre nás príkladom úspešnej susednej krajiny a veríme, že máme reálnu šancu na to, aby sme ani my nežili horšie ako Slováci.
