Ľubomír Filkor (49) má však na všetko svoje vysvetlenie a hoci často hovorí v hádankách, z jeho životného príbehu doslova mrazí. Prišiel o syna a manželka je vraj odvtedy v opatere lekárov.
Vám by zrejme vyhovovali mlčanlivejší súťažiaci...
Tak by som to nepovedal, skôr ľudia, ktorí rozprávajú racionálnejšie. Bolo pre mňa neprijateľné počúvať veci, ktoré nemajú nič s pravdou a rozumom.
Už nejaký čas ste z Farmy definitívne doma. Pozeráte ju v televízii?
Absolútne nie.
Takže ani neviete, ako vás vykreslili?
V podstate nie... Pohyboval som sa v sínusoidách – lepšie, horšie. Keď som videl, že Tomáš je trošku normálnejší, tak som sa s ním porozprával, keď som videl, že je mimo, tak som ho nechal tak.
Z predošlej Farmy ste vraj mali nočné mory. Prečo ste išli do tejto?
Niečo ma tam ťahalo. Bolo mi tiež povedané, že tam budú tí najlepší farmári, a ja som si myslel, že tam budú ľudia, ktorí zvieratám a životu na farme rozumejú. Nikdy som predošlé Farmy nepozeral, a tak som nevedel, akí tam boli súťažiaci. Oni sa všetci od začiatku medzi sebou poznali, vedeli o sebe všetko, dali sa pozdravovať od svojich príbuzných. Poznali celý scenár – kto, kedy, kam príde. Ja som tam prišiel medzi nich ako cudzí človek. Bol som tam od začiatku ako piate koleso na voze.
Naozaj vám veľmi dlho trvalo, kým ste ako-tak zapadli do kolektívu.
K tomu sa pridali ďalšie veci. Boli tam medzi nimi veľmi ostré výmeny názorov, napríklad medzi Rezom a Lenkou – bolo pre mňa nepríjemné počúvať to. Žasol som, čo sa tam odohráva. Len som dúfal, že to nebude obdobný scenár ako na Farme, kde som bol predtým. Samé pípanie. A potom ďalšie veci. Na jednej strane si žena namaľuje ústa, nalíči sa, a potom vidíte, ako si tam podávajú fajky z úst do úst. Kde je hygiena? Jedli si navzájom z taniera. Ja som sa snažil od prvej chvíle zobrať si svoj riad, sám si ho umyť. Tá lyžička je teraz doma – ako nová. Oni keby mohli, tak jedia aj motykou. Boli tam potom infekčné problémy a až vtedy si začali po sebe poriadne umývať.
Veľa problémov ste si narobili, keď ste sa vzpierali príkazom farmárov týždňa, ignorovali ste potreby kolektívu, sabotovali, čo sa dalo. Bola to taktika?
Aká sabotáž? Ukázali to raz, dvakrát... Keď bola Lenka farmárkou týždňa, snažil som sa jej pomôcť, poradiť.
Veľakrát bolo však vidieť, ako vás iní o niečo slušne poprosili a vy ste povedali nie.
Niekedy to bolo možno aj tak vykreslené. No snažil som sa. Keď vám však niekto zoberie misku s jedlom, a potom vás príde prosiť... Alebo iná vec. Ak si niekto večer hodinu navzájom vulgárne nadáva, a potom sa ráno objíma, tak to je pre mňa neprípustné. Keď prišla Bubica, s Rezom sa zvítala ako rodina. A o pár dní počujem, ako jej Reza vulgárne nadáva. Čo sú to za ľudia? To je scestné. Ja keď som bol farmárom týždňa a Tomáš bol chorý, nechal som ho ležať. A on mi prišiel búchať na stenu a ťahal ma za spacák. Ako farmár týždňa som sa snažil Bubici pomôcť, keď nevládala, nechal som ju ležať, nestúpal som po jej ľudskej dôstojnosti. Keď bola ona farmárkou týždňa, neregistrovala moju chorobu, pritom mi lekár zakázal robiť. No a potom sa jej to všetko vrátilo ako bumerang a hovorí mi: „Ľubo, ty si Farmu morálne vyhral.“
Vaši najbližší, dcéra s manželkou, vraj boli striktne proti vašej účasti v tejto reality show. Ako vás privítali doma?
Privítala ma doma len manželka a hovorila, že som tam mal ešte týždeň vydržať, keď už som tam toľko bol. Pre mňa to tam však už bolo neprijateľné. Bol som tam najlepším farmárom, dokázal som tam robiť odborné veci, o zvieratá som sa postaral, kto chcel, tomu som pomohol – no korigoval som to, lebo ja nie som človek, ktorý dnes dostane facku a vzápätí je všetko v poriadku. A na svojom správaní by som nič nemenil.
Váš prvý odchod z Farmy bol veľmi emotívny. Prekvapili ste aj sám seba tým návalom citov?
Viete, uvedomil som si, že veci, ktoré sa okolo mňa diali, neboli založené na pravde. Oni ma vtedy osočili, že som napadol Miriam, a ten koniec bol najkrajší – keď som sa na nich pozrel, všetci mali hlavu strčenú medzi ramenami. To je prejav hanby.
Často sa spomínalo, že ste učiteľ, no nie je známe, čo vlastne učíte...
Ja toto nechcem rozvádzať. Bolo povedané, že naše súkromie by sa tam nemalo preberať. Ja neviem, čo robí Bubica, neviem, aké majú vzdelanie, vôbec som sa o to nezaujímal.
Tak mi aspoň povedzte niečo o vašej práci s Rómami.
Robil som pre Úrad vlády určité projekty, ktoré boli vysoko hodnotené. Týkali sa vzdelávania, zdravotníctva. Pracoval som v komunitnom centre.
Vráťme sa ešte na začiatok. Stále ste nepovedali, aká bola vaša motivácia ísť do tejto šou.
Bolo to nejaké vnútorné volanie. Viac k tomu neviem povedať. Mal som tam ísť... Pretože mám rád zvieratá? Lebo som tam mnohým pomohol na svet? Keď len preto, asi som tam mal byť. Kvôli peniazom som tam skutočne nešiel.
Keď ste sa po krátkej pauze opäť vrátili do hry, boli ste nejaký čas ako vymenený – usmiaty, spoločenský... Tak veľmi vám pomohol dočasný návrat domov?
Bol som mimo Farmy, ale doma som nebol a ani som sa s nikým nespojil. Fyzicky som bol neďaleko Farmy. No, samozrejme, keď máte pár dní na to, že môžete byť sám, tak sa dobijete, dostanete nové psychické a fyzické sily.
„Tie slzy v očiach spôsobovali iné veci, spomienky,“ toto boli vaše posledné slová po druhom a definitívnom odchode. Vysvetlíte to?
Sú to moje veľmi silné vnútorné pocity, ktoré nechcem bližšie špecifikovať. Týkajú sa mňa, mojej rodiny a je to veľká sila, ktorá v človeku vyvoláva aj slzy. Sú to veci, o ktorých sa mi veľmi ťažko rozpráva – aj teraz sa mi tlačia do očí slzy.
Teraz hovoríte o svojom synovi, o ktorého ste pred časom prišli?
Áno. No nielen o ňom. Ide aj o moju manželku, pretože som veľmi vnútorne musel bojovať s tým, že som od nej odišiel na Farmu a nechal ju samu. Riešil som to cez lekárov. Nebolo to ľahké rozhodnutie, vedel som, že doma zanechávam manželku, ktorá sa musela každý deň hlásiť a bola sledovaná. Nechcem to viac rozvíjať. Na Farme som sa musel od tohto vonkajšieho sveta oslobodiť, inak by som po troch dňoch musel odísť.
Takže vy ste tam bojovali na dvoch frontoch – proti farmárom a sám so sebou, spomienkami, s myšlienkami na realitu, ktorá vás čaká doma.
Samozrejme. Doma som zanechal manželku, ktorá má veľmi ťažké obdobie a je v opatere lekárov. Nechať takéhoto človeka samého... Viete si to predstaviť? Hoci som bol tých pár dní mimo hry a mal som možnosť zatelefonovať si, nezavolal som jej, lebo som nechcel narušiť hru.
Možno keby ste toto všetko porozprávali spolubojovníkom, viac sa im otvorili, bolo by všetko inak.
Niečo som tam niektorým naznačil, ale nesnažil som sa hľadať ľahšiu cestu. Je na tom kus pravdy, čo hovoríte, ale nechcel som to riešiť cez emócie. Nedokázal som to dať von, potom vidieť na ostatných tú ľútosť. Hovorí sa, že nie je nič horšie ako to, čo som prežil ja. No nechcel som sa obhajovať takýmito poľahčujúcimi okolnosťami.
