Je ťažké odhadnúť počty rodín, ktorých blízki odišli preto, že boli vystavení vysokému stupňu žiarenia a zomierali v krutých bolestiach na rakovinu. Hrozivý rádioaktívny mrak však ohrozoval aj zvyšok Európy, Slovensko nevynímajúc. Ako si spomínajú na tragédiu pamätníci a prečo nemôžu mať ľudia na Ukrajine ani po 30 rokoch pokojný spánok?
Na počiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Bezprostredne po výbuchu reaktora nikto z kompetentných nevaroval obyvateľov Ukrajiny ani okolitých krajín. Naši pohlavári dokonca vyhnali na prvomájové oslavy tisíce ľudí. „V tento deň hovoríme o zaznamenaní najvyšších hodnôt škodlivých látok. A v uliciach pochodovali ženy a deti. A práve ony boli najzraniteľnejšie. Ideológia bola na prvom mieste, nie človek,“ hovorí historik František Neupauer.
Nad územím Československa preletel černobyľský mrak celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. A práve druhá vlna najviac zasiahla územie západného Slovenska. Boli to najmä okresy Dunajská Streda, Komárno, Žiar nad Hronom, Galanta či Nitra,“ priznáva Terézia Melicherová, špecialistka na radiačný monitoring SHMÚ.
Kontaminované potraviny?
Rádioaktívne látky sa podľa Greenpeace dostali v tom roku aj do našich potravín. „Keď ľudia konzumovali obilniny z úrody toho roka, rovnako ako mlieko a mäso zo zvierat kŕmených senom skoseným počas jari a leta,“ konkretizuje riaditeľka Greenpeace Slovensko Marta Kabinová. Podľa veľmi opatrných odhadov mala radiácia z Černobyľa spôsobiť na našom území celkovo 450 až 1 200 predčasných úmrtí, väčšinou v dôsledku rakoviny vyvolanej ožiarením. Presná štúdia, koľko ľudí zomrelo v dôsledku černobyľskej katastrofy, však neexistuje.
Úrad verejného zdravotníctva však tvrdí, že kontaminované potraviny sa do našich obchodov nedostali. „Kontaminované ovčie mlieko obsahovalo rádiojód 131, takže sa čakalo, kým jeho obsah bude na nule, a potom sa z neho vyrábali syry. Čerstvé mlieko do predaja nešlo. Keďže bol apríl, ešte nič nerástlo, a to, čo rástlo, bolo v skleníkoch, čiže rádioaktivita to nezasiahla,“ tvrdí Martina Dubničková z Úradu verejného zdravotníctva.
Černobyľ stále straší
Správa organizácie Greenpeace zdôrazňuje, že ochranný sarkofág, ktorý uzatvára zvyšky jadrového reaktora, je dávno „po záruke“. Poškodenie urýchľuje vlhkosť, ktorá preniká cez trhliny. Nový sarkofág má byť nad pôvodným krytom. „Nedokončia ho však ani do konca roku 2017. Projekt sa už oneskoril o 12 rokov a cena tzv. Plánu realizácie krytu (SIP) narástla štvornásobne asi na 2,15 miliardy eur,“ skonštatoval Tobias Münchmeyer, jadrový expert Greenpeace Nemecko. Podľa neho chýbajú na odstránenie černobyľského problému nielen technológie, ale aj financie. Experti ukrajinskej vlády vyčíslili náklady na „desiatky miliárd dolárov“. Čierny Peter tak stále zostáva v rukách päť miliónov ľudí, ktorí žijú na kontaminovanej pôde.
Ukrajinu opustili, keď začali umierať ľudia
Manželia Mária (64) a Vasil (66) Bodnárovci žijú v časti Telka nedaľeko Haliče (okr. Lučenec) takmer 20 rokov. Na svoju rodnú Ukrajinu, ktorú opustili
10 rokov po strašnej havárii, nikdy nezabudnú. „Dlho pred nami všetko tajili.
Ešte 1. mája nás poslali na demonštráciu a až potom sme sa dozvedeli o obrovskom nešťastí, ktoré postihlo Pripjať. My sme si nič nevšimli, všetko bežalo ako zvyčajne. Až potom nám povedali, aby sme menej vetrali a chodili von,“ opisuje Mária najhoršie chvíle života. Ona spolu s manželom a dvoma dcérkami žili v Rovenskom kraji, ktorý tiež patril do oblasti zamorenia. Mysleli si však, že tragédia sa ich netýka, pretože sú daľeko.
„Až o takých päť rokov sme zistili, že to bolo vážne, keď začali umierať ľudia, a vtedy sme sa rozhodli vrátiť na Slovensko,“ hovorí Bodnárová. Trvalo tri roky, kým mohli opustiť Ukrajinu, a to len preto, že Máriina matka bola Slovenka. „Plakala som od šťastia, ale aj od smútku, pretože staršia dcérka sa medzitým vydala a nemohla s nami odísť. Opúšťala som len týždňovú vnučku. Napokon však po roku prišli na Slovensko aj oni. Ďakujeme Bohu, že sme opustili Ukrajinu a žijeme tu,“ pochvaľuje si Mária.
Katastrofa v číslach
- 7 miliónov ľudí bolo po výbuchu Černobyľa v ohrození života.
- 9 ton rádioaktívnych prvkov uniklo pri černobyľskej havárii.
- 100-násobne väčší únik radiácie ako pri výbuchu atómových bômb v Hirošime a Nagasaki.
- 36 hodín po explózii začali sovietski činitelia s evakuáciu obyvateľov
z oblasti Černobyľa.
- 200 000 ľudí bolo presídlených len z oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska
Prečo pípali prístroje na Lomničáku
V deň černobyľskej tragédie mal Ľubomír Klocok (69) službu na Lomnickom štíte. O havárii sa však dozvedel až o niekoľko dní. „V deň tragédie na Lomnickom štíte silno pršalo a my sme vôbec netušili, že sa niečo stalo. Nikto nás neinformoval, neboli vyhlásené žiadne opatrenia ani obmedzenia,“ spomína na osudné dni. Na
druhý a tretí deň bolo veľmi pekné počasie, svahy boli plné lyžiarov. Po pár dňoch prišli podľa jeho slov na štít nejakí ľudia z Prahy s prístrojmi a merali tam radiáciu. „Dodnes neviem, kto to bol. Na vetrovke kolegu Ľuda, ktorý v deň havárie zmokol, namerali nejaké hodnoty radiácie,“ porozprával o kolegovi, ktorého správa vystrašila. Oni na štíte radiáciu nemerali. Napriek tomu vznikla fáma, ktorá sa traduje roky.
„Po pár dňoch nám volal redaktor z rozhlasu práve vo chvíli, keď nejaké prístroje pípali. On to počul a pýtal sa, čo nám to tam pípa, tak sme mu povedali, že radiácia a že ich radšej vypneme. On to zobral vážne a niekde to uverejnil,“ hovorí dnes už s úsmevom na tvári Ľubomír. Neskôr z článku vznikla malá hystéria, že prístroje
na Lomničáku sa z radiácie „zbláznili“ a pracovníci ich museli vypnúť.
Pripjať - mesto duchov
Len dva kilometre od černobyľskej elektrárne sa nachádzalo mesto Pripjať takmer s 50-tisíc obyvateľmi. V čase havárie tu žili zväčša mladé rodiny s vekovým priemerom 26 rokov. Išlo o nadštandardne vybudovanú samosprávu s obchodmi, kaviarňami a dokonca lunaparkom. Deň po tragédii, teda 27. apríla 1986, do mesta pristavili 1 100 autobusov. Každý si mohol zobrať len jednu batožinu. Kompetentní situáciu zľahčovali, že sa obyvatelia budú môcť po troch dňoch vrátiť. To sa už nikdy nestalo. Väčšina evakuovaných ľudí dnes žije v Slavutyči a Pripjať sa stalo mestom duchov, ale aj turistickou atrakciou. Časopis Forbes vybral mesto Pripjať ako jedno z nejexotickejších miest na svete.
