Manželia síce nie sú, no okrem spoločných hodnôt ich spája aj vytúžená dcérka Alexis (5). Určite nechceli, aby ostala jedináčikom, aj keď ním vlastne ani nie je... „Život mi nedoprial to jediné, po čom som túžila už od svojej rannej puberty, mať kopec vlastných biologických detí,“ začína Xénia svoje rozprávanie. „Ali prišla po dvanástich rokoch spoločného života, troch rokoch pokusov, štyroch umelých oplodneniach, dvoch mimomaternicových tehotenstvách, jednom mimomaternicovom spojenom s masívnym krvácaním do brucha a záchrane o päť minút dvanásť. No stálo to zato. Možno práve tak to osud chcel, aby som svoje nenaplnené túžby a sny ako matka spojila s takýmito deťmi,“ hovorí o tom, ako si cez hokejovú akadémiu našli odchovanci detského domova cestu až do ich domácnosti. V partnerovi má v tomto smere veľkú oporu a je mu za to nesmierne vďačná. „Som šťastná žena, lebo mám chlapa, ktorý to vie pochopiť a podporuje ma. Ja si fakt vážim, že mi rozumie, vie, že ma to napĺňa, a nie sú mu ľahostajné osudy týchto detí. To nedokáže každý chlap...“
Ako sa to všetko začalo? Pred štyri a pol rokom sa ako dobrovoľníci ujali až dvoch chlapcov z detského domova so záľubou v hokeji, vtedy dvanásťročného Patrika a osemročného Marcela. Neadoptovali si ich, no starali sa o ich výchovu a obaja sa stali plnohodnotnou súčasťou ich rodiny. „S Macom sa to pokazilo po dvoch rokoch, keď sa objavili biologickí rodičia. Stiahla ho vlastná krv, žiaľ. Dnes je všetko v starých koľajach a chlapec je opäť v ústavnej starostlivosti. Túži po návrate,“ vysvetľuje smutne Xénia, pričom Patrik s nimi tiež od decembra minulého roka nežije. „Je to trošku komplikovanejšie, ako by sa zdalo. Pubertiak... trochu prestrelil, tak bol povolaný naspäť, ale maká na tom, aby sa vrátil nastálo. Začal u nás opätovne víkendovať. Ináč je to skvelý chalan, ktorý si zaslúži podať pomocnú ruku. Druhá úžasná vec, ktorá sa mi stala po narodení mojej dcéry, je, že mi hokej privial do života tohto chalana.“ Xénia napriek problémom ani na sekundu neľutuje, že sa rozhodli takto prepojiť svoje životy s deťmi z detských domovov. „Pre nás je normálna a hlavne prirodzená vec pomáhať. Nepotrpíme si na snobské veci a tí, čo nás poznajú, vedia, že to tak je. Okázalý a mamonársky život nie je pre nás,“ vysvetľuje.
Skutočnosť, že jej partner sa stará o nové talenty vo svojej akadémii, berie priam osudovo. „Už roky tuším, že Zdenova budúcnosť je spojená s výchovou nových talentov. Vždy keď prídem do jeho akadémie, mám neuveriteľne príjemný pocit z atmosféry, ktorá tam panuje. Radosť pozrieť na mnohé deti, ktoré tam žijú a o ktorých by ste štyri roky dozadu nepovedali, že z nich niečo bude, deti zo sociálne slabších rodín, ktoré trpelili zo všetkých stránok. Teraz, prosperujú nielen zo športovej stránky, ale hlavne z tej ľudskej. Verím, že uberať sa týmto smerom je správne...“ Samozrejme, akadémia, to nie je len Zdeno Cíger. „Bez Jožka Voskára by to nešlo a deti by tam nemali šancu bývať a existovať, Jožko s nimi žije posledné roky nepretržite. Je obetavý, láskavý a zároveň mentor, priateľ a náhradný rodič v jednom pre deväť detí. A to bol ako človek a bývalý hokejista na úplnom dne!“
A ešte niečo nám Xénia prezradila o svojom živote s hokejovým trénerom našej reprezentácie, ktorého neváhala verejne podporiť, keď čelil bojkotu elitných hráčov. „Snažím sa ho zastať, keď mu krivdia, a podržať ho, keď to potrebuje ako soľ. A verte či nie, ja som jeho najväčší kritik. Čiže, keď s jeho názormi a činmi nie som stotožnená, nedávam si servítku pred ústa!“ smeje sa a zároveň dodá: „Viete si predstaviť, že od puberty každý o vás rozpráva len v superlatívoch? Asi by to malo vplyv na každého z nás. Akosi z času načas začnete žiť mimo reality a ja svojmu partnerovi nastavujem zrkadlo aj za cenu talianskych výstupov a tichej domácnosti.“
