Zdeno Cíger (46) sa však povzniesol nad žabomyšie vojny a naplno sa pustil do práce. S bývalým skvelým hráčom, ktorý v sebe vždy mal vodcovské schopnosti, sme sa rozprávali o tom, prečo v noci nespáva, ako na rybách premýšľa o práci aj o chlapcovi z detského domova, ktorý sa vďaka hokeju dostal do jeho rodiny.
Mali ste už ako aktívny hráč trénerské tiky, potrebu trochu dirigovať spoluhráčov?
Ani nie trénerské, skôr to vychádzalo z mojej povahy či veľkého záujmu byť úspešný. Mal som aj určitú líderskú funkciu, bol som kapitánom a snažil som sa mužstvo strhnúť na víťaznú cestu. O trénerstve som ani nesníval.
Vaša hráčska kariéra tak zvláštne vyšumela dostratena, mali ste dlhodobé zdravotné problémy a oficiálne ste skončili vlastne len predvlani. Ako veľmi takýto koniec bolí?
Mňa to nejako netrápi, som spokojný človek. Je mi fakt lepšie, ako by som niečo robil nasilu. Bohužiaľ, každý má hráčsku kariéru nastavenú nejako inak a ja som už nevládal a trochu ma to obťažovalo. Tešil som sa z hokeja, ale už nie z toho extrémneho – stále byť preťažený, bojovať o víťazstvá.
A hrávate ešte s nejakou partiou?
Nemám na to už chuť. No chýba mi dobre sa vypotiť, ako sa to dá len pri hokeji. Musím priznať, že sa necítim až tak dobre, keďže mám menej pohybu, menej športujem. Pracujem s deťmi aj s reprezentáciou, som v kolobehu a na nič nemám čas a vlastne ani chuť. Teším sa na leto, bývam v Rusovciach, hneď vedľa je dunajská hrádza, na ktorej sa rád bicyklujem.
Motorku odzimujete až po majstrovstvách?
Áno. Keď sa začiatkom apríla vyčasilo, bolo to lákavé, no odolal som. Venoval som sa radšej mojej malej dcérke, ktorá ma ťahá na všelijaké aktivity. Práve ju chytili kolieskové korčule.
Bude z nej raz opora ženskej hokejovej reprezentácie?
Viete čo, to absolútne neriešim. Čo ju bude baviť, v tom ju podporím. Teraz chodia aj zo škôlky na nejaké kurzy korčuľovania, raz som sa na ňu bol pozrieť a videl som, že sa z toho tešila. Nútiť ju však nebudem. Bola už aj na tréningu v mojej akadémii, lebo tam máme skupinku malých detičiek, ale bolo vidieť, že sa ešte trochu hanbí.
S deťmi zo sociálne slabších rodín pracujete v akadémii dlhé roky. Je to zrejme práca, po ktorej nasleduje poriadne zadosťučinenie.
Mňa to najmä veľmi napĺňa. Prináša to, samozrejme, aj kopec starostí a stresov, ale veľa vecí je tam pozitívnych. Keď potom vidíte, akú radosť z toho majú tie deti, tak sa mi to vracia. Je skvelé vidieť, ako rýchlo sa učia.
Zaujímavým spôsobom sa vaša profesia prepojila so súkromím, keďže dnes sedemnásťročný Patrik z detského domova sa cez hokej dostal priamo do toho vášho.
Oslovil som detské domovy, či odtiaľ niekto nemá záujem hrať hokej. Prihlásili sa dvaja a chodili k nám nejaké štyri roky. Jeden s tým potom prestal a Patrik mal zase nevýhodu, že bol starší a ťažko sa mu dobiehalo rovesníkov. Niečo sa naučil, no nestačilo to na nejakú vyššiu úroveň, tak sme sa dohodli, že to nebudeme siliť. No je s nami stále v kontakte, chodí k nám domov na víkendy.
Aký je medzi vami vzťah podľa papierov?
Ani neviem. Nemáme ho v opatrovníctve, skôr mu nahrádzame nejaké veci. Priateľka o tom vie viac, ona to riešila. Teraz bolo u nás aj jedno dievča a ešte jeden chalan Robko, ktorý chodí na hokej už druhý rok.
Ako sa stalo, že to prerástlo do ľudského rozmeru?
Robíme s priateľkou veci, ktoré nám napadnú... Samozrejme, súvisí s tým kopa problémov, určite sme narážali na všelijaké veci aj s domovom, aj so správaním tých detí. Nie je to jednoduché, rolu tu hrajú gény. Ich rodičia sa o ne nestarajú, potom sa stalo, že im rodičov zavreli. Napríklad mama Patrika má nejakého priateľa a ten ho nechce. Tie deti potom ťažko nastavovať a učiť ich. Strácajú motiváciu, majú problémy v škole, ťažko sa presadia, uzatvárajú sa. No všetko má svoj význam, treba byť trpezlivý.
Deti sa vám zrejme do akadémie hlásia vo veľkom. Musíte mnohých odmietať?
Práveže my to máme nastavené trochu inak a nemáme ani taký nával, ako napríklad do Slovanu. Keď vidím, že nejaký chlapec s hokejom začína, no hrať z nejakých dôvodov nemôže a chcel by, v nejakom klube je odstrčený, tak ho zoberieme... Pokúsime sa z neho niečo urobiť psychicky aj hokejovo. Vyžadujeme však disciplínu a na tréningoch treba makať.
Ako sa vám s touto prácou podarilo skĺbiť povinnosti trénera našej hokejovej reprezentácie?
Najmä posledné týždne bolo všetko horšie, lebo už nemám síl chodiť aj za deťmi. Hoci som v Bratislave, bývam na hoteli, stále treba niečo riešiť okolo repre, máme dvojfázové tréningy...
Akadémia vás zrejme neživí. Venujete sa stále aj obchodovaniu s realitami?
Nie, nerobím s ničím. Dvakrát som išiel do nejakého podnikania a dvakrát som natrafil na špekulantov, ktorí sa ma snažili obrať. Mám síce nejaké apartmány, ktoré prenajímame, ale to riadi moja priateľka. Povedal som, že podnikať už nebudem. No a akadémia určite nie je biznis. Fungujeme vďaka sponzorom, v niečom nám pomohol štát a aj ja som do toho musel vstupovať, keď nebolo financií.
V minulosti ste trénovali aj hokejový výber našich policajtov, s ktorými ste dokonca na majstrovstvách sveta získali zlato. Máte do konca života amnestiu na pokuty?
Zatiaľ som na cestách nemal žiadny problém. Som disciplinovaný, aj keď sa nedá vždy ísť ideálne. No s policajtmi sa vždy rád stretnem, zažil som s nimi veľmi pekný turnaj.
Plnili vaše rozkazy s väčšou samozrejmosťou ako profesionálni hráči?
Mojou úlohou bolo dať ich dokopy na jeden turnaj, nebolo to jednoduché, policajti sú tvrdohlaví, každý má svoju povahu. Mal som štyri päťky hráčov a všetci si chceli zahrať, no keď som chcel urobiť nejaký výsledok, musel som to riešiť citlivo a niekoho sem-tam aj vynechať. Bolo však u nich vidieť nadšenie a musím povedať, že mali predo mnou rešpekt.
Časť svojej profesionálnej kariéry ste odohrali aj v NHL. Aké ponaučenie ste si zo zámoria priniesli?
Človek sa tam naučí profesionalite, všetko tam treba robiť naplno, lebo vám na chrbát dýcha ďalší hráč. Tá konkurencia je veľká. Keď sa dostanete do základnej zostavy, musíte si to vážiť a snažiť sa to udržať.
Trénerom národného tímu ste sa stali práve počas hráčskeho bojkotu. Ako ste tie dlhé mesiace, keď ste lepili tím, spávali?
Ja niekedy nespávam, lebo rozmýšľam nad tým, ako čo urobím. Myšlienky sa niekedy objavia v noci, keď je pokoj, a potom čumím do blba a rozmýšľam nad tým, koho zavolať, koho nezavolať, aký tréning nastaviť. Pokiaľ ide o bojkot, minule som sa rozprával s Petrom Šťastným a ten mi hovorí, že som sa vlastne postavil päťdesiatim najlepším hráčom na Slovensku. Ja som to tak nebral, dostal som ponuku a zobral som to. Samozrejme, veľa ľudí mi môže vyčítať a stále počúvam, že som sa dal kúpiť. V živote som odmietol veľa peňazí aj v Amerike, odkiaľ som odišiel, lebo som nebol s nejakými vecami spokojný. Som si stopercentne istý, že kúpiť sa nedám. Určite, mám nejakú výplatu, ale ja chcem riešiť hokej, pomôcť mu a nie riešiť, kto si ma kúpil a proti komu idem. Snažím sa do hokeja niečo dať. Myslím si, že všetci hráči majú nejako vstúpiť do svojich klubov, vytvárať nejaké lepšie podmienky, použiť tie peniaze, čo majú... Urobiť možno niečo lepšie, väčšie, ako mám ja – takú akadémiu.
Aký máte cieľ pred majstrovstvami sveta?
Dobrý športovec sa musí snažiť urobiť čo najlepší výsledok. Slovenský hokej sa dostal na nejakú úroveň a je ťažké nahovárať si, že ideme hrať o zlaté medaily. Musíme však ísť skromne od zápasu k zápasu a dúfať, že to zvládneme. Môže to dopadnúť všelijako, nedokážem tipovať. Ideme s pokorou, rešpektom.
A čo tá najvyššia trénerská licencia, ktorú by ste mali mať, no stále vám chýba?
To je môj veľký celoživotný boj. Keď bude čas, budem sa s tou školou nejako zapodievať, tak sme dohodnutí. Momentálne určite nemôžem riešiť nejaké kurzy. Mám na to celé svoj názor. Keď ste sa ma pýtali, či som už ako hráč rozmýšľal o trénerstve... Normálnemu hokejistovi to počas aktívnej kariéry ani nenapadne. Keď si zoberieme naozaj kvalitných hráčov, ktorí sú lídrami a idú príkladom mladším hráčom, tým by sme mali práve počas kariéry ponúknuť nejaký trénerský rýchlokurz. Nejako to nastaviť, že keď hráč odohrá v lige určitý počet zápasov a v reprezentácii tiež, mal by byť automaticky držiteľom nejakej licencie.
Už ste boli tento rok na rybách, či platí to, čo ste povedali pri motorke?
Nebol, najprv si musím splniť povinnosti. No rád na ne potom vypadnem – aj na poľovačku. Tam sa mi lepšie premýšľa o práci. Práve tam mi vždy napadne kopec zaujímavých vecí, ktoré mi nezídu na um v bežnom uponáhľanom živote.
