Jeho matka Anna Remiášová sa však nevzdáva. „Pokým budem dýchať a vládať, budem bojovať za spravodlivé potrestanie gaunerov, ktorí mi upálili syna,“ hovorí v rozhovore pre Nový Čas.
Zdôveril sa vám váš syn niekedy s obavami o svoj život? Hovoril o tom, čomu sa venuje, na čom pracuje, do čoho je „zapletený“?
Róbert nebol do ničoho zapletený! Jeho priateľ Oskar sa nevedome na príkaz nadriadených ako pracovník SIS zúčastnil na únose Michala Kováča ml. Keďže bol ochotný vypovedať, stal sa pre SIS nepohodlným korunným svedkom, určeným na likvidáciu. Róbert mu pomohol ujsť za hranice, neskôr i jeho manželke Adriane. Pomáhal im prežiť a bol ich spojkou s rodinou na Slovensku. Bol diskrétny, bolo na neho spoľahnutie. Vedel, že ho na každom kroku sledujú autá zo SIS, ktorá dúfala, že ich privedie k Oskarovi. Keďže ich autá poznal, vedel im vždy ujsť. Preto si SIS najala na sledovačku nitrianske podsvetie, ktoré urobilo Róbertovi zo života peklo. Nikdy však neveril, že mu siahnu na život.
Mnoho ľudí si ešte živo pamätá vašu facku kyticou Vladimírovi Mečiarovi. Aký bol dôvod tohto konania, ako na to reagoval Mečiar?
Hneď po vražde som cez médiá vyzvala Mečiara na stretnutie. Chcela som sa mu pozrieť do očí! Stratil sa, schoval sa predo mnou. Mesiac o ňom nikto nevedel. Vždy to tak riešil, keď nezvládal situáciu. Vedela som, že raz sa mi to želanie splní - čakala som tri roky a stalo sa! Nikdy nezabudnem na okamih, keď s hrôzou zistil, kto pred ním stojí. Sebavedomý, mohutný, žoviálny a ružolíci chlap sa za pár sekúnd zmenil na zbabelú trosku, s popolavou tvárou a veľkou hrôzou v očiach. Bál sa drobnej matky. Odovzdala som mu pozdrav od môjho mŕtveho syna. Keď ma jeho ochranka vyvádzala zo sály, jeho priaznivci, ktorí dočiahli, ma kopali.
Začiatkom apríla vyšla na verejnosť informácia, že sa obnovilo vyšetrovanie vraždy vášho syna. Naplnilo vás to optimizmom, máte ešte nádej, že sa ten prípad podarí vyriešiť, potrestať vrahov a ľudí, ktorí si vraždu objednali?
Skúšali ste niekedy na vlastnú päsť zisťovať okolnosti vraždy vášho syna?
Chceli by ste niečo v súčasnosti odkázať ľuďom, ktorí viedli štát či Slovenskú informačnú službu v roku 1996?
Ešte žijem. A pokým budem dýchať a vládať, stále budem bojovať za spravodlivé potrestanie gaunerov, ktorí mi upálili syna. Moja bolesť je nekonečná, ale som hrdá na svojho syna.
