Pre Nový Čas Nedeľa otvorene porozprával o novom živote v Rakúsku, svojej motorkárskej vášni, ale aj o tom, že už je vo veku, keď sa bojí neúspechov.
Dangl má lietadlo, Kukura športové fáro, vy ste si dopriali harlejku. Doľahla na vás kríza muža v stredných rokoch?
Povedal som si, že toto je rozhodnutie, ktoré netreba unáhliť. Motorku som chcel už pred štyrmi rokmi. Kúpil som si ju minulé leto a s kamarátmi, s ktorými chodím aj behať, organizujeme pánske jazdy. Na mojom type motorky sa dá veľmi dobre vyvetrať hlava a pomáha mi aj proti migréne. Keď ma chytí nečakaná bolesť hlavy, sadnem na harlejku, hodinku sa povozím a migréna je preč.
Viete čo, nie. Prehodnotil som tento názor a Slováci sú najlepší na svete! (Smiech)
Chcete sa líškať národu?
Nie, nedá sa to zovšeobecniť, ale je to o tom, že v každom národe sa nájdu prajní aj neprajní ľudia. Jasné, že aj na Slovensku žijú potvory, ale vo všeobecnosti sme veľmi dobrosrdečný a prajný národ. Kazí to len zopár jedincov svojou závisťou, no nesmieme si pokaziť celkovú mienku o Slovákoch. Teraz sa naozaj nechcem líškať, ale možno práve vďaka tomu, že som sa odsťahoval mimo Slovenska, som si uvedomil veľa vecí.
Čo konkrétne ste si uvedomili?
Že som tam cudzinec...
Dávajú vám to Rakúšania pocítiť?
Áno. Oni sú trošku nacionalistickí, ale na druhej strane sa im ani nečudujem, lebo nás Slovákov je v Rakúsku už veľa. Zasahujeme do ich zvyklostí a staviame si tam domy. Pravdepodobne aj Slovákom by prekážalo, keby sa k nám začalo sťahovať veľa Rakúšanov. Toto nám trochu dávajú najavo. Alebo keď na ceste predbehnem Rakušáka, bliká na mňa, ako si to dovoľujem, predbehnúť ho v Rakúsku. Pritom on ide šesťdesiatkou a platí tam stovka.
Ale zas na druhej strane, veľa vecí tam na rozdiel od Slovenska aj funguje.
Áno, z ich poriadnosti by sme si mohli brať príklad. Separujú odpad a je tam čisto, čo ma dosť mrzí, že na Slovensku to tak nie je. Keď sme sa išli nasťahovať do nášho rakúskeho domu, na verejnom úrade nám dali vrecká do kontajnerov a rozpis, kedy čo chodí. Na druhý deň nám hneď doniesli tri kontajnery na separovaný odpad a bolo vybavené. Keby sa nám minuli vrecká, nebudú sa ma pýtať, prečo tak rýchlo, ale automaticky mi dajú nové.
Vašou susedou v Prallenkirchene je aj novozvolená poslankyňa a bývalá markizáčka Martina Šimkovičová (44). Už ste sa stretli?
Stretol som sa len s jej mužom, a aj sme pokecali. Ale preto, že nebývame v úplnom susedstve, neprichádzame spolu do kontaktu.
A ako si zvykli na život v Rakúsku vaše deti? Dorozumejú sa? Navštevujú tamojšie školy?
Školy sme im nezmenili, študujú v Bratislave, kde sú spokojné a majú tu aj kamarátov. Dochádzanie do školy im trvá dvadsať minút a učia sa tam aj po nemecky. V Rakúsku bývame ešte pomerne krátko na to, aby si tam našli nejakých kamarátov, len sa bojím, že keď si nejakých nájdu, tak to budú Slováci. Decká sú potvory a radšej si vyberú niekoho, s kým si rozumejú hneď od začiatku, ako by mali prekonávať nejaké jazykové bariéry. Ale myslím si, že v rámci detských debát by sa už dohovorili.
Na Slovensku ste celebritou. Našli ste za hranicami väčší pokoj a anonymitu?
Ale áno, toto tam funguje. Pre domácich som v podstate neznáma persóna, aj keď nejaké šumy tam po dedine kolujú a približne vedia, kto som, čo som. Komické je, že predavačky v našich miestnych potravinách v Rakúsku sú Maďarky, takže s nimi zasa komunikujem po maďarsky. Ale tak to má byť, však sme v Európe. (Smiech)
Tá maďarčina je vám asi súdená...
Ale ja sa tomu teším, lebo sa veľmi rád rozprávam po maďarsky. Pre mňa je to veľmi pekný jazyk a mnohé veci sa v ňom dajú povedať oveľa krajšie ako v slovenčine.
Nevyčítali vám niekedy Maďari, že ich s takou obľubou parodujete?
Ešte som sa s tým nestretol. Keď sme chodievali ešte s Petrom Marcinom a Uragánom po Slovensku, rovnako nás vítali v Žiline ako v Komárne. Možno aj preto, že nikdy sme neukazovali Slováka ako toho múdreho a šikovného a Maďara toho blbého. Obaja vždy boli trochu „ujetí“ a nerozumeli si. Fóry teda vznikali z dôvodu jazykovej bariéry, a nie preto, že jeden bol sprostejší ako ten druhý. Navyše, keď sa v médiách písalo, že mám maďarské korene, prijali ma akoby za svojho.
Váš slávny sitkom Susedia práve ožíva v reklame na banku. Máte za to síce peniaze, ale úprimne, myslíte si, že to dokáže ešte niekoho osloviť? Nie je to už prežitok?
Veľa ľudí ma oslovuje, že by chceli, aby sa Susedia vrátili, a mnohí sa tej reklame potešili, že aspoň niečo. Osobne si však myslím, že s návratom seriálu by už mohol byť problém. Pretože jeho fanúšikovia, ktorí by chceli, aby sa Susedia vrátili, žijú v príjemných spomienkach a inými očami sa pozerajú na ten seriál v reprízach. No keby prišli nové diely, už by s tým mali problém, lebo už je to, ako ste povedali, odžité.
Čiže priznávate, že nakrútiť nové časti by nebolo reálne?
Neviem, v mojom veku sa už veľmi bojím neúspechu a mám pred ním obrovský rešpekt. Už si ho nemôžem dovoliť a toto je dosť riskantná záležitosť.
Keď hovoríme o neúspechu. Váš najnovší jojkársky sitkom Dovidenia, stará mama!, ale ani seriál Dvojičky sa s úspechom Paneláka nedajú porovnať. Neškrie vás to?
Úprimne? Nie. Asi je to vekom, ale dostal som sa do štádia, že si z toho až takú ťažkú hlavu nerobím. Kedysi som každé ráno skúmal čísla sledovanosti a nespával som preto, no teraz to až tak neriešim. Medzi Dvojičkami a Dovidenia, stará mama! však cítim obrovský rozdiel. Pri Dvojičkách môžem úprimne povedať, že to nevyšlo. Pustili sme sa do niečoho, čo bolo neoverené, čo sme nikdy nerobili, narazili sme na veľa problémov počas jazdy a už pri tvorbe som tušil, že to nebude to, čo by to malo byť. Pustili sme sa do projektu, ktorý sme nemali overený, a urobili sme na ňom veľa chýb. Napriek tomu si nemyslím, že to bol prúser. Boli aj horšie veci. A čo sa týka sitkomu Dovidenia, stará mama!, som na ten seriál hrdý a páči sa mi. Stretávam aj veľa ľudí, na ktorých názore mi záleží, a tí mi hovoria to isté.
Kde sa teda stala chyba? Je to spôsobené tým, že na Slovensku nemá sitkom takú tradíciu?
Poviem vám, ako to je v mojom prípade. Z môjho pohľadu by sa diváci vo vzťahu ku mne dali rozdeliť do troch skupín: jedni sú moji fanúšikovia, ďalší, čo to vôbec neriešia, a potom takí, ktorí ma nenávidia. Keď príde nový seriál, promovaný ako seriál Andyho Krausa, u fanúšikov to vyvolá obrovské očakávania. Stále čakajú na to, že to budú noví Susedia, ale nebudú, a tak sú sklamaní. Tej strednej skupine to je jedno a tí tretí si to ani nezapnú. Ofrflú všetko. Aj keby sa im to páčilo, nedopustia to, lebo je to od Andyho Krausa.
Nestratili ste v televízii JOJ, pre ktorú robíte seriály, dôveru? Plánujete teraz dlhšiu prestávku?
Som televízii JOJ vďačný za to, že mám jej dôveru, a teším sa hlavne tomu, že verí seriálu Dovidenia, stará mama!. Pripravujeme aj nové veci. Práve sme vo fáze, keď dávame dohromady nový tvorivý tím, a chcel by som sa dostať do pozície, že môj prínos do skupiny sa bude postupne minimalizovať, aby dostali šancu noví šikovní ľudia.
Vaším dlhoročným kolegom bol ešte za éry Paneláka režisér Tomáš Jančo. Ten však momentálne žne úspechy za markizácku Hornú Dolnú. Necítite zášť, že ste nezostali parťákmi aj pri tomto projekte?
Je to emócia, ktorú som vylúčil zo svojho repertoára. (Smiech) Akceptujem úspech tohto seriálu aj chápem, prečo funguje. Je to tá typická slovenská zábava, ktorá väčšinovému divákovi vyhovuje. Druhá vec je to, či by som chcel robiť tento druh humoru. Dostávam sa do fázy, že sa to vo mne láme a chcem robiť iné projekty ako doteraz. Len za tých pätnásť rokov som sa už zaškatuľkoval ako ten, kto robí komerčné veci pre nenáročného diváka. Nemôžem sa teda kriticky vyjadrovať k žiadnym projektom tohto typu, lebo som robil Uragán. (Smiech)
Súčasné hviezdy ako Šebová, Kubovčík či Švidraňová začínali práve u vás v Paneláku. No kým vy ste ich objavili a dali im príležitosť, oni teraz žiaria u konkurencie. Netrápi vás, že ste ich potenciál možno nedokázali využiť naplno?
Nie, tak to v živote funguje. Ja sa z toho teším. Aj mňa musel niekto objaviť a dať mi šancu, aby som niečo mohol robiť. A potom záleží len na mne, či sa dám ukradnúť pre niekoho iného. Dnešná doba je taká, že keď dostanete príležitosť, treba sa jej chopiť. Nevnímam to tak, že by ma zradili. Teším sa z toho, že fungujú, a nie je vylúčené, že ešte budeme spolupracovať.
Momentálne žijete v Rakúsku, pri stále aktuálnej utečeneckej téme hrozilo, že sa z bezpečnostných dôvodov uzatvoria hranice. Nemáte obavy, že zostanete občanom cudzieho štátu?
Budem to riešiť, keby sa to náhodou stalo. Ale v dohľadnom čase to podľa mňa k tomu nesmeruje. V Rakúsku máme prechodný pobyt a trvalý stále na Slovensku. Som len Slovák, ktorý býva v Rakúsku. Všetky pracovné, voľnočasové aktivity riešim tu u nás doma až na bicykle, lebo cyklistické chodníky majú Rakúšania lepšie. (Smiech) Ale keby mi niekto povedal, že sa nedá a musím sa navždy rozhodnúť, zostal by som na Slovensku.
