Roky trávili spolu čas v hereckej šatnici, dôverovali si a veľa si povedali. Ich posledný rozhovor bol však veľmi smutný. Správa o smrti herca Karola Machatu zaskočila nielen jeho kolegov, ale celé Slovensko. Ktovie, či si skutočne všetci uvedomujeme, o akú osobnosť sme prišli. Azda viac o tom vedia tí, ktorí s ním stáli po jeho boku na javisku a pred kamerami.
Vyznanie
Na hereckú legendu si zaspomínal aj jeho blízky kolega Štefan Kvietik. „Jeho smrť bola najsmutnejšia správa májového rána. Bolestne sa dotkla nielen mňa, ale všetkých, ktorí mohli sledovať tohto výnimočného herca. Ja som mal to šťastie, že som bol pri tom,“ hovorí so smútkom v hlase Kvietik a svojmu kolegovi posiela do neba svoj odkaz:
„Karol, chcel by som ti poďakovať za všetky nádherné chvíle, ktoré som mal možnosť s tebou prežiť na doskách Slovenského národného divadla. A nielen tam, ale aj pred televíznou a filmovou kamerou,“ vyznáva sa herec. „Hovorí sa, že Karol Machata bol jedným z našich najväčších veľkých hercov, ale podľa mojej skromnej mienky je to najväčší slovenský herec a viem, prečo to hovorím. Myslím si, že tento majster je pre mladú hereckú generáciu skutočným vzorom.“
Dialógy v zrkadle
V šatni Slovenského národného divadla títo dvaja hereckí velikáni strávili spolu niekoľko nezabudnuteľných rokov. Aké boli? „Boli to neuveriteľné chvíle prežité v malom priestore. Boli to pre mňa veľmi poučné a vzácne vyjadrenia, ktoré som počúval od Karola vo voľnej chvíli. To, ako Karol vnímal hereckú profesiu, bolo pre mňa zázračné a v mnohých prípadoch bol naozaj vzorom. Vždy perfektne ovládal svoju úlohu,“ vraví Kvietik.
„To, že si v šatni sadol pred zrkadlo a pred každým predstavením si svoju rolu zopakoval, sa stalo rituálom. Odpozoroval som to od neho, ale aj mnoho iných vecí, ktoré patria k etike tejto profesie,“ hovorí. „Samozrejme, že v šatnici boli aj veľmi pekné a úsmevné chvíle. Keďže sme v nej mali zrkadlá nielen spredu, ale aj zboku, často sme sa rozprávali cez ne, a nie podľa hereckého pravidla z očí do očí. Raz som zbadal, že Karol sa niekoľkokrát zahľadel na mňa, a keď to urobil tri, štyri razy, spýtal som sa, čo sa deje. A on nato: ‚Tak si už, preboha, zapáľ!‘ Prestal totiž fajčiť a chcel aspoň ten dym pocítiť,“ usmieva sa Kvietik.
Výčitky
Divadelná šatňa bola aj miestom, kde sa títo úžasní herci navzájom zdôverovali. „Okrem herectva sme často hovorili o živote, rodinách, deťoch... Posledný dialóg sme, bohužiaľ, viedli len na diaľku, keď som mu v januári tohto roku gratuloval k 88. narodeninám. Navzájom sme sa uisťovali, že si nájdeme chvíľu a že sa stretneme. Teraz mám výčitky svedomia, že som nebol aktívnejší a že som Karola ešte nezastihol tak, ako si ho pamätám. V rozhovore som však postrehol, a to je moje drobné priznanie, že už zdravotne nie je celkom v pohode. Dosť veľkú časť tohto dialógu po telefóne, aj keď nechcem byť patetický, sme preplakali... V utorok pôjdem do Národného divadla sa s ním už len rozlúčiť,“ hovorí Kvietik a pokračuje: „Pôjdem vzdať úctu jeho obrovskému umeniu a tomu, čo ponúkol svojím talentom a vzdelaním ľuďom, ktorí mali šťastie byť účastní tohto zázraku.“
Umenie odísť
Je večná škoda, že obaja títo charizmatickí herci sa takmer v rovnakom čase rozhodli z dosiek, ktoré znamenajú svet, odísť. Bolo to vdruhej polovici 90. rokov, keď sa radikálne zmenili pomery nielen v štáte, ale aj v Národnom divadle. Machata i Kvietik už mali za sebou desaťročia úspešnej kariéry a o slovo sa prihlásil aj vek.
„Je pravda, že sme sa bavili o odchode do dôchodku, bol to náš vzájomný pocit. Cítil som u Karola, že treba vedieť odísť, a považujem to aj za istý moment zodpovednosti. A tú Karol mal,“ hovorí Kvietik. „Nebolo to o tom, že by bol čas dať priestor mladým, ale vek niečo signalizuje, o niečom hovorí. Herec musí byť slobodný, musí mať priestor a čas, aby sa netrápil a aby sa netrápili ani tí, ktorí s ním robia a ktorí sa na neho pozerajú. Jednoducho povedané, odísť v pravý čas je tiež umenie,“ dodáva Kvietik.
Karol Machata žil po odchode zo scény utiahnuto vo vile pod bratislavským Slavínom, kde doopatroval aj svoju manželku Mariannu. Vlani sa pre zdravotné problémy presťahoval k svojmu synovi Mariánovi do Modry.
Dáždnik Svätého Petra
Jedným z nezabudnuteľných filmov Karola Machatu je veselohra Dáždnik sv. Petra. Nakrútili ju v roku 1958 a bola prvou koprodukciou domácej a maďarskej filmovej tvorby. Vo filme si Machata zahral presvedčivo a s eleganciou advokáta Juraja Vibru, ktorý poctivo hájil záujmy iných i svoje. Pri hľadaní červeného dáždnika, ktorý zdedil po svojom otcovi, zažíva rôzne dobrodružstvá a zoznámi sa s farárovou sestrou Veronkou (Mari Törőcsik), do ktorej sa zaľúbi.
Keďže ide o koprodukčný film, zahrali si v ňom slovenskí i maďarskí herci. Exteriéry sa nakrúcali na Slovensku v obci Žibritov v okolí Banskej Štiavnice a Františkánske námestie v Bratislave sa zmenilo na Banskú Bystricu. Interiéry sa nakrúcali zase v budapeštianskych ateliéroch.
Machata si pred tromi rokmi v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa na film zaspomínal takto: „Spomienok mám veľa, ale rád sa vraciam k starším filmom, ako boli Posledná bosorka či Dáždnik svätého Petra, kde sme sa museli učiť texty po maďarsky a maďarskí herci zasa po slovensky. Veľakrát sme ani nevedeli, čo hovoríme.“
