Viedli dialógy o práci aj o živote. Pri spomienke na neho má Romančík smútok v duši. Nie je to však jeho jediná bolesť. Srdce mu zovrie, aj keď hovorí o svojich deťoch...
Neuvedomujem si to, keďže na konzervatóriu učím v podstate deti. A keď mi moja žiačka povie, že som mladší ako oni, je to pre mňa určitá forma pocty, pretože sa im dokážem prispôsobiť. Podobne je to pri mojej vnučke Tamarke (6), s ktorou hrávam u nás doma v predsieni futbal.
Takže s rokmi je to tak, na koľko sa človek cíti. Vídavate na ulici starších ľudí veľmi čiperných, ale aj dvadsaťročných starcov. Vek je len číslo, ale po čase sa prejaví. Je to ako v tom vtipe: „Jožko, a koľko ty máš rokov?“ A on na to: „A dokedy to potrebuješ vedieť?“ (Smiech)
V tejto kaviarni a na tomto mieste ste sedávali s hercom Leopoldom Haverlom (†79), ktorý zomrel vo februári. Nedávno sa za ním pobral aj Karol Machata (†88). Čo pre vás znamenali?
Z ľudskej aj z umeleckej stránky som si ich nesmierne vážil. Bolo to, ako keby odišli naši učitelia. S Hafim sme mali v posledných dvoch rokoch počas nakrúcania seriálu Divoké kone zvláštny kamarátsky vzťah. V tejto kaviarničke sme sa medzi filmovacími dňami intenzívne stretávali a upravovali si text, keď bolo treba. Ja som si na ich generácii veľmi vážil veľkú profesionalitu, ktorá mi v súčasnosti chýba. Teraz je zhon, každý naháňa peniaze a láska k remeslu akoby unikala. S Hafim sme si rozumeli profesionálne i ľudsky.
Aký bol pri nakrúcaní seriálu? Bolo už vidieť, že sa premáha a trápi ho zdravie?
Na ňom bolo fantastické, že nedával najavo svoj zdravotný stav, aj keď bol uťahaný, či sa už nakrúcalo v mrazoch, alebo v horúčavách. To bola tá profesionalita.
O čom ste sa okrem práce zhovárali?
O živote. Hafi bol veľký kamarát s mojím otcom Elom (†89), veď roky hrávali spolu muzikál Na skle maľované. Mal som pocit, a on mi to aj naznačil, ako keby som bol pre neho náhradou za môjho otca, také pokračovanie, že tu ešte je...
Kedy ste sa s Hafim naposledy rozprávali?
Tesne pred jeho smrťou. Najprv som bol na prefúknutí ciev na nohe ja, potom išiel, už po druhý raz, on. Po operácii mi volal, kam som si chodil zapáliť. Povedal som, že v papučiach som sa, šúchajúc nohami, dostal pred nemocnicu, dal som si dva šluky a šiel späť. (Smiech) Hafi si chcel pofajčiť v otvorenom okne, ale to som mu neradil, sestričky by to zacítili. Na druhý deň ho pustili domov a o pár hodín potom dostal krvácanie do mozgu.
Písalo sa, že mohol žiť, keby ho záchranári neboli vozili z jednej nemocnice do druhej. Viete o tom niečo bližšie?
Lekári hovorili, že to bolo veľmi rozsiahle krvácanie, že sa ho už nedalo zachrániť. A keby sa tak aj bolo stalo, hrozila mu amputácia nôh. To, že tak náhle zomrel, bola pre mňa hrozná šupa. Natoľko sa ma to dotklo, že som nedokázal ani rozprávať.
Prežívali ste niečo také aj pri iných kamarátoch?
Napríklad aj pri Jarovi Filipovi († 51). Málokto vie, že sme boli starí kamaráti. Spolu sme boli na prijímačkách na VŠMU a potom sme už boli stále v kontakte. To bol iný vzťah. Aj ja som mal kapelu. Hrával som na gitare, klavíri, ale najviac som spieval. Keď zomrel, pri rozlúčke som počkal, až všetci odídu, a potom som sa s ním sám pri jeho rakve rozlúčil. S pánom Radkom Brzobohatým (†79) to bolo zase iné. S niekým sa v divadle poznáte dvadsať rokov a ste len kolegovia.
S ním som sa stretol pri nakrúcaní a mal som pocit, že sme starí kamaráti. Podobne to bolo aj s Rudolfom Hrušínským (†74), ktorý mal len troch priateľov. Keď sme nakrúcali Dedičstvo (1982), padli sme si do oka. Možno aj preto, že sme boli obaja za komunistického režimu perzekvovaní. Je to akési fluidum, čo človek vyžaruje. Bývali sme v Devíne a o druhej v noci mi zaklopal na dvere, že ideme do baru vypiť si mlieko. Dali sme si tri deci teplého mlieka, porozprávali sme sa a išli spať. Ostatní boli len kolegovia, s nikým iným sa o súkromí nebavil.
Prečo chcel byť pán Haverl na divadelných doskách až do poslednej chvíle?
Veril si, zvládal to a hral bravúrne. Vravel som mu, či musí hrať v každej premiére, že vidím na ňom, aký je už uťahaný, a že už nemusí dokazovať, že vie hrať. Ale jeho to ťahalo medzi divadelníkov. Do poslednej chvíle hral v Národnom divadle, ale počas posledných dvoch rokov som na ňom videl zmenu, aj ten jeho povestný humor odchádzal. Napriek tomu nezaťažoval tým nikoho. Iné to bolo v prípade pánov Karola Machatu a Štefana Kvietika (82). Odišli z divadla v plnej sile a mohli ešte roky hrať. Bohužiaľ, zažili v podstate to, čo sa stalo aj mne. Ale to, čo hrali oni a páni Ctibor Filčík (†66) a Ladislav Chudík (†91), boli herecké koncerty.
A čo sa stalo?
Časy sa zmenili a napriek tomu, že som divadlo miloval, bol som znechutený z toho, čo sa tam po revolúcii dialo, a tak som dal radšej v Novej scéne výpoveď. Vtedajší riaditeľ ma prosil, aby som neodchádzal, ale to sa nedalo. Vtedy mnoho hereckých osobností odišlo z divadla. Už som nemal s kým ani hrať...
Nerysuje sa vám teraz po seriáli Divoké kone nejaká ďalšia herecká príležitosť?
Teraz mám zvláštne obdobie. Učím na konzervatóriu, ale len z lásky, pretože z toho sa nedá vyžiť. Dostal som aj menšiu rolu v pokračovaní filmu Katky Šulajovej Dve slabiky pozadu. Tam som hral otca hlavného hrdinu, teraz hrám deda, ale je to pekná postava. Okrem toho robím dabing a zahral som si v absolventskom filme, ktorý má fantastický scenár. V tej postave som sa videl. Šesť dní sme nakrúcali na Orave, preto som odmietol kopu roboty. Ale ak to vyjde, budem rád, že som tomu študentovi pomohol. V júni budem zase robiť s Emilom Horváthom reláciu o legendách, kde pospomíname aj na môjho otca. Veľmi sa už na to teším, lebo s Emilom sme v Martine bývali v jednom dome.
Vaša manželka Oľga Solárová (61) je výborná herečka. Prečo ju podľa vás nevídame na televíznych obrazovkách?
Keď sa narodil náš syn Ivan, zostala s ním manželka tri roky doma. Aj vďaka tomu majú fantastický vzťah, ale vtedy vypadla z profesijného vlaku. Vyrovnala sa s tým, ale cítil som, že keď som doma rozprával o nakrúcaní, aj ona túžila hrať. A to, že nehrá, je pre mňa nespravodlivé.
Kedysi mím pán Ivan Sládek, s ktorým ste mali tri mesiace spoločnú šatňu, povedal, že síce všetkých zabávate, ale v očiach máte smútok, že ste klaun...
A vnímam to aj ja tak. Navonok zabávam ľudí a vo svojom vnútri myslím na niečo iné.
Máte smútok aj v duši?
Každý ho má. Niekto viac, niekto menej. Dá sa to herecky uhrať, ale to gro je v duši. Všetko je v nej, aj návraty z minulej rodiny, a to dosť ubíja...
Máte na mysli návraty k deťom Markovi a Janke z vášho prvého manželstva?
Iste, ale rozchod s mojou prvou manželkou bol kamarátsky. Dali sme si pusu, jednoducho osud to tak nejako chcel... Keď sme mali s Olinkou Ninku (32) a Ivana (28), tak sme chodili na dovolenky všetci spolu aj s Markom (42) a Jankou (40). Stále na nich myslím, na detaily z ich detstva... To, ako som ich prebaľoval, hrával sa s nimi, to sa nedá zabudnúť. Vždy mi tak stiahne srdce, aj keď sú dnes už dospelí.
Fungujú medzi vašimi štyrmi deťmi súrodenecké vzťahy?
Nestretávajú sa, ale veľmi si prajem, aby sme sa opäť stretávali v byte, kam ku mne chodievali. Kedysi si deti spolu rozumeli. Potom sme však spolu dlho neboli, pretože sme čakali, kto sa prvý ozve... Teraz to tak dozrieva.
Máte pocit, že história vašej rodiny sa opakuje? Aj váš otec odišiel od vás, keď ste boli so sestrou malí, a až neskôr ste si hľadali cestu k sebe.
Keď sa nad tým zamyslím, je to podobné. To, čo človek odsudzoval, sa vrátilo. Mnohí sa ma pýtali, či som svojmu otcovi odpustil. Ja som mu nemal čo odpúšťať, bral som to tak, že sa to stalo. Ale on to pred smrťou chcel počuť, a keď som mu to povedal, videl som na ňom, že sa mu uľavilo.
Marek a Janka žijú v Bratislave, takže nemáte ďaleko k sebe...
Nie, a myslím si, že nájdeme k sebe cestu.
Aj títo ťažko hľadali cestu k deťom
Vlado Voštinár (52) a dcéra Romana (29)
Moderátor svoju nemanželskú dcéru Romanu videl po prvý raz v živote až po 22 rokoch. Náhodou sa stretli v kaviarni, kde Romana brigádovala. „Bolo to stretnutie ako z telenovely a boli aj slzy,“ priznal Voštinár Novému Času Nedeľa. „Máme veľmi dobrý vzťah, výborne si rozumieme a je to zlatá a krásna mladá žena, ktorá pracuje vo finančnom sektore. Mali sme zlý štart, ale nakoniec aj tak všetko dobre dopadlo,“ dodal Voštinár, ktorý bude v máji dedkom.
Vladimír Durdík († 53) a syn Vladimír (25)
Hercove milostné pletky vyšli najavo až po jeho smrti, keď sa jeho nemanželský syn Vladimír prostredníctvom svojej matky prihlásil o dedičstvo. Bolo to pre všetkých veľkým prekvapením. Vzťah medzi Vladimírom a Emíliou zo stredného Slovenska sa po ôsmich rokoch skončil narodením ich syna. Ťahanice okolo uznania otcovstva trvali tri roky. Nakoniec herec syna uznal a podľa Emílie ho dvakrát do roka navštevoval a platil alimenty. Zrejme toto veľké tajomstvo priviedlo Durdíka k alkoholu, ktorý sa mu stal osudným.
Jozef Adamovič († 74) a dcéra Jozefka (20)
Herec našiel k svojej nemanželskej dcére Jozefke cestu hneď. Tešil sa na jej príchod, uznal ju za svoju a svoje priezvisko dal nielen jej, ale aj jej mame Miroslave, hoci bol ženatý s herečkou Božidarou Turzonovovou. Pár mesiacov žili spolu v prenajatom byte v Nitre, ale potom herec odišiel do Bratislavy a viac sa nevrátil. Opustil ich a dcéru zavrhol. Odrazu tvrdil, že nie je jeho, hoci testy DNA vraveli opak. Alimenty na Jozefku platil s ťažkosťami a do konca svojho života ju už nevyhľadal.
