Stihol sa stretnúť s dalajlámom, korešponduje s Merkelovou a píše úspešné knihy. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa naznačil aj to, čo najviac trápi jeho dcéru Adelu (35).
Minulý rok ste dosiahli rekord v počte autorských besied na Slovensku. Nechceli by ste radšej na dôchodku oddychovať?
Každému hovorím, že keď chce byť šťastný, nech ide do dôchodku. (Smiech) Mám skvelú rodinu, som zdravý, prežívam asi najkrajšie obdobie môjho života. Som najbesedujúcejší slovenský spisovateľ, v priemere počas roka absolvujem aj deväťdesiat stretnutí s čitateľmi a niekedy ich mám aj tri za deň. Knižnice mi zaistia ubytovanie a zaplatia benzín, keďže nemajú peniaze, nepýtam si od nich žiadne honoráre. Román Zóna nadšenia vyšiel v ôsmich jazykoch, pripravujú sa anglické a ruské vydania, takže sa nesťažujem.
Máte veľa fanúšikov, ale stretli ste sa už aj s nepriaznivými ohlasmi? Vraj vám chodia do schránky aj anonymy.
Každým svojím románom načnem nejakú citlivú tému. Po románe Kód 1, ktorý prezentoval odvážny pohľad na život Ježiša Krista, som dostal zopár výhražných mailov. A keďže som dobre vychovaný, snažil som sa im odpísať a všetko vysvetliť, ale bolo to ešte horšie. Pred jednou mojou besedou v Rožňave strhávali plagáty, v Liptovskom Hrádku katolícky farár vyzýval ľudí, aby nešli na besedu s Banášom, a do Ružomberka ma tiež nepozývajú. Preto ma potešilo, keď môj román pochválil arcibiskup Róbert Bezák alebo dalajláma, ktorý ním bol tiež nadšený.
S dalajlámom, duchovným vodcom Tibetu, ste sa osobne stretli v júli 2014. Ako si na to spomínate?
Bolo to poloplánované a polozázračné. Úsmevné na tom bolo, že ako katolík a kresťan som sa stretol s dalajlámom, najvyšším predstaviteľom budhistov, v Kašmíre na moslimskej recepcii. Keď sme k sebe podišli, chytil ma za obe ruky a celý čas sme sa tak rozprávali. Vzniklo tak medzi nami nielen mentálne, ale aj fyzické spojenie. Rozhovor som začal tým, že musíme bojovať za mier, z čoho sa mi Adela dodnes smeje. Dalajláma totiž povedal, že nemusíme bojovať, jediné, čo je potrebné, je porozumieť si a tolerovať sa.
Je pravda, že odvtedy ste prestali piť aj alkohol?
To stretnutie bol pre mňa taký silný zážitok, že som si povedal - musím teraz aj ja niečo urobiť, aby som to vyvážil. Povedal som si, že nebudem piť, hoci predtým som nikdy veľa nepil, ale prípitok som si dal. Po roku a pol, čo som nevypil ani kvapku alkoholu, som mal oveľa viac energie ako predtým. Ale keď som dokončil prvú verziu románu Kód 7, ktorý som písal päť mesiacov v kuse, každý deň dvanásť až šestnásť hodín ako rehoľník, bol som taký rozrušený, že som vypil dve „slivky“. (Smiech) Odvtedy si dám len pivo, napokon aj Budha hovorí o zlatej strednej ceste, takže nič netreba preháňať - ani abstinenciu...
