Stihol sa stretnúť s dalajlámom, korešponduje s Merkelovou a píše úspešné knihy. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa naznačil aj to, čo najviac trápi jeho dcéru Adelu (35).
Minulý rok ste dosiahli rekord v počte autorských besied na Slovensku. Nechceli by ste radšej na dôchodku oddychovať?
Každému hovorím, že keď chce byť šťastný, nech ide do dôchodku. (Smiech) Mám skvelú rodinu, som zdravý, prežívam asi najkrajšie obdobie môjho života. Som najbesedujúcejší slovenský spisovateľ, v priemere počas roka absolvujem aj deväťdesiat stretnutí s čitateľmi a niekedy ich mám aj tri za deň. Knižnice mi zaistia ubytovanie a zaplatia benzín, keďže nemajú peniaze, nepýtam si od nich žiadne honoráre. Román Zóna nadšenia vyšiel v ôsmich jazykoch, pripravujú sa anglické a ruské vydania, takže sa nesťažujem.
Máte veľa fanúšikov, ale stretli ste sa už aj s nepriaznivými ohlasmi? Vraj vám chodia do schránky aj anonymy.
Každým svojím románom načnem nejakú citlivú tému. Po románe Kód 1, ktorý prezentoval odvážny pohľad na život Ježiša Krista, som dostal zopár výhražných mailov. A keďže som dobre vychovaný, snažil som sa im odpísať a všetko vysvetliť, ale bolo to ešte horšie. Pred jednou mojou besedou v Rožňave strhávali plagáty, v Liptovskom Hrádku katolícky farár vyzýval ľudí, aby nešli na besedu s Banášom, a do Ružomberka ma tiež nepozývajú. Preto ma potešilo, keď môj román pochválil arcibiskup Róbert Bezák alebo dalajláma, ktorý ním bol tiež nadšený.
S dalajlámom, duchovným vodcom Tibetu, ste sa osobne stretli v júli 2014. Ako si na to spomínate?
Bolo to poloplánované a polozázračné. Úsmevné na tom bolo, že ako katolík a kresťan som sa stretol s dalajlámom, najvyšším predstaviteľom budhistov, v Kašmíre na moslimskej recepcii. Keď sme k sebe podišli, chytil ma za obe ruky a celý čas sme sa tak rozprávali. Vzniklo tak medzi nami nielen mentálne, ale aj fyzické spojenie. Rozhovor som začal tým, že musíme bojovať za mier, z čoho sa mi Adela dodnes smeje. Dalajláma totiž povedal, že nemusíme bojovať, jediné, čo je potrebné, je porozumieť si a tolerovať sa.
Je pravda, že odvtedy ste prestali piť aj alkohol?
To stretnutie bol pre mňa taký silný zážitok, že som si povedal - musím teraz aj ja niečo urobiť, aby som to vyvážil. Povedal som si, že nebudem piť, hoci predtým som nikdy veľa nepil, ale prípitok som si dal. Po roku a pol, čo som nevypil ani kvapku alkoholu, som mal oveľa viac energie ako predtým. Ale keď som dokončil prvú verziu románu Kód 7, ktorý som písal päť mesiacov v kuse, každý deň dvanásť až šestnásť hodín ako rehoľník, bol som taký rozrušený, že som vypil dve „slivky“. (Smiech) Odvtedy si dám len pivo, napokon aj Budha hovorí o zlatej strednej ceste, takže nič netreba preháňať - ani abstinenciu...
Vaša dcéra Adela (35) je známou vyznávačkou zdravého životného štýlu. Neje mäso, sladkosti, odoberá zeleninu od farmárov. Stravujete sa podobne aj vy?
Áno. Moja manželka je v tomto dušou rodiny a takisto máme záhradu, kde si pestujeme zeleninu. Potraviny, ktoré nám ponúkajú obchodné reťazce, sú väčšinou nekvalitné. Snažíme sa kupovať len to, čomu sa hovorí biokvalita. Hoci dnes, keď poviete biovajíčko, ľudia sa na vás pozerajú, akoby ste boli čudný. Pričom biovajíčko je normálne vajce od sliepky, ktorá behá vonku a zobe trávu, nie od sliepky zavretej v klietke, nadopovanej arzénom a antibiotikami. Keď si dnes kúpite mlieko, neskysne. Za môjho detstva skyslo, teraz splesnivie. Chápem, že biopotraviny sú drahšie, ale nikomu nebráni, aby si ich dopestoval v záhrade alebo na záhumienku, no ľuďom sa dnes nechce, mám pocit, že zleniveli.
Ale ani Banášovci neboli vždy vegetariáni. Stali ste sa nimi za socializmu. Prečo?
Nemali sme sa dobre. Keď ešte Adelka nebola na svete, staršia dcéra mala zdravotné problémy a žena s ňou musela byť doma. Žili sme z jedného platu, ktorý nebol bohvieaký. Mal som 1 700 korún, čo by nebolo až také zlé, ale za socializmu bolo samozrejmosťou, že robila aj žena. Uskromnili sme sa a všetko sme si pestovali v záhrade.
Manželka vás vraj musela na vegetariánstvo pripravovať postupne a do každej omáčky vám vhodiť aspoň jeden párok.
(Smiech) To odkiaľ viete, Adela bonzovala? Viete, moja mama bola bratislavská Maďarka a vyrastal som na dobrej mäsitej kuchyni. Teraz, keď mi žena povie, aby som si dal omáčku s volským okom, už jej nehovorím, aby mi tam šupla aspoň párok. Nie sme nejakí prísni vegetariáni, ale bravčové a hovädzie mäso nejeme vôbec. Ale dáme si rybu alebo domácu hydinu od nášho dodávateľa.
Dokonca je o vás známe, že používate dažďovú vodu na úžitkové účely a splachovanie.
Používame na to nádrže s objemom 7 000 litrov a tým, že naša záhrada je v kopci, máme vodojem. Takže čo dole pozbieram, vytlačím hore čerpadlom a polievam dažďovou vodou. Pán Boh nám posiela dobrú vodu, ale ľudia často polievajú vodou z hadice, čo je pre nich komfortnejšie.
S vašou manželkou Máriou (64) ste sa zoznámili na Spišskom hrade, keď mala 16 rokov a vy 19. Zostali ste spolu dodnes, čo v súčasnosti už nie je zvykom. Máte na to nejaký recept?
Mali by nás voziť po Slovensku v maringotke a ukazovať! Moja manželka má na to vysvetlenie, že netreba mať od partnera vysoké očakávania, a tam to niekde tkvie. Keď si vysnívate ideálneho partnera, aj tak takého nestretnete. A keď sa ho snažíte prevychovať, nepodarí sa vám to a rozídete sa. Prvé roky manželstva sme prežili v socializme, kde to mladí začínajúci manželia mali oveľa ľahšie ako dnes.
Keď ste za totality pôsobili ako diplomat vo východnom Nemecku, Adela od prvej do šiestej triedy navštevovala každý rok inú školu, dvanásťkrát ste sa sťahovali. Nemala tým pokazené detstvo?
Pre deti to nebolo ľahké. Viac ako Adela to schytala jej staršia sestra Mária. Adela začala chodiť do škôlky vo východnom Nemecku, ale navštevovala aj českú školu. Je mi ľúto, že som si detstvo mojich dcér veľmi neužil, lebo stále som niekde musel byť. Pamätám si, že vždy sme sa doma s deťmi rozprávali veľmi otvorene. Vysvetlili sme im, ako sa veci majú, ale prízvukoval som, aby to, čo sme si povedali doma, v škole nehovorili, lebo by sme mohli mať problém.
Vyrástla vám z Adely rovnocenná parťáčka do diskusie? Keď má problém, príde sa vám zdôveriť a poradiť sa?
Áno, nemá problém za mnou prísť, ale viac sa radí s mamou. Tá dôvera tu vždy bola a to je veľmi dôležité. Manželka je introvertnejší typ a Adela sa podala skôr na mňa. Som viac extrovertnejší typ ako manželka.
A ako vychádzate s potenciálnym zaťom, tanečníkom Petrom Modrovským (32)?
S Peťkom Modrákom vychádzame normálne, hocikedy prídu, zjedia nám polievky, lebo žena ich robí vynikajúce a Adela nemá na varenie veľa času. Peter sa mi páči najmä v tom, že svoju tanečnú školu vytvoril v podstate z ničoho, stala sa z nej vážená inštitúcia, a takisto ma prekvapuje, ako je organizačne zdatný.
Ale vnúčatá by ste už od nich asi uvítali, však?
Od staršej dcéry Márie máme vnučku Natali, ale myslím si, že aj Adela by už chcela mať deti. Pán Boh to tak zatiaľ zariadil, že nemajú, a keď budú mať, tak budú mať, ak nie, tak nie... Určite by deti chceli. Nemyslím si, že sú nejakí šťastní, keď ich nemajú. Verím, že aj takého požehnania sa im dostane.
Adela už o jedno bábätko prišla. Je to teda tak, že sa im zatiaľ nedarí...?
Všetko v živote je tak ako má byť. Páči sa mi, čo vravia v Indii - všetko sa nakoniec na dobré obráti a ak neobráti, ešte nie je koniec.
Dementi, Idioti v politike či Sezóna potkanov sú názvy vašich kníh, v ktorých rozoberáte politiku. Nezobrali to vaši bývalí kolegovia osobne? Ako na to reagujú ľudia, ktorých sa to týka?
Naopak, mal som pocit, že sklamaní boli tí, ktorí sa do nich nedostali. Idioti a Dementi sú akési úsmevné učebnice sociológie a politológie, ktoré čítajú aj študenti. V politike má šancu ten, kto nemá názor. To som si aj ja odskúšal. Akonáhle začnete v politike prejavovať svoju osobnosť - končíte. To, že poslanec v Národnej rade má nejakú moc, je iba zdanie, je totiž súčasťou hlasovacej mašinérie. Keď prepukla kauza Gorila, bol som jeden z tých nezávislých, ktorí boli absolútne čistí. Tá kauza by sa mala nekompromisne vyšetriť! Aj nebohý kňaz Tonko Srholec mi vždy hovoril, že som bol jedným z mála, ktorí mu pomohli. Boli sme priatelia a otvoril som si poslaneckú kanceláriu v jeho domove pre bezdomovcov Resoty. Keď som prišiel do parlamentu a povedal kolegom o svojom úmysle, pozerali sa na mňa, akoby som padol na hlavu. Dvadsaťsedemtisíc korún mesačne, ktoré sa vtedy dávali za kanceláriu, išlo tým chudákom bez domova. Keď som končil, oslovil som viacerých poslancov vrátane Dzurindu, aby pomohli Srholcovi, ktorý im chodil dokonca na mítingy. No nič z toho nebolo. Jediná, ktorá zareagovala s úmyslom pomôcť, bola Iveta Radičová.
Nedávno ste napísali list nemeckej kancelárke Angele Merkelovej. Ale nedostal sa k nej, stopol ho nemecký veľvyslanec. Čo v ňom bolo?
Veľmi tvrdo som ju kritizoval za migračnú politiku, list v zahraničí aj u nás vyvolal veľký ohlas. V roku 2011 mi napísala ďakovný list za knihu Zóna nadšenia, ktorá sa v Nemecku dostala do finále prestížnej literárnej ceny. Ja som jej tentoraz poslal oneskorenú odpoveď, no veľvyslanec mi odkázal, že takéto listy Merkelovej posielať nebude, tak som ho zverejnil na internete. Títo úradníčkovia sa vždy trasú o svoje lukratívne miesto. Problém migrácie je aj v tom, že ľudia, ktorí skutočne rozhodujú, robia svoje rozhodnutia na základe informácií od svojich úradníčkov. A tí svojim nadriadeným dodávajú len informácie, o ktorých vedia, že by ich chceli počuť...
Čo si myslíte o sankcionovaní Slovenska Bruselom za neprijatých utečencov. Je to reálne?
Ľudia, ktorí v Bruseli predkladajú idiotské návrhy o povinných kvótach či sankciách, netušia, aký je reálny život u nás, keď sa dôchodca v zime rozhoduje, či si z komickej penzie kúpi drevo, alebo pôjde k zubárovi. Pokiaľ ide o kvalitu ľudí v Bruseli - každá krajina si ponecháva doma tých lepších a do Bruselu posiela „béčka“, ktoré nás chcú riadiť - veď je to komické. Predstavte si, že ste poslanec Európskeho parlamentu, dostávate sedemtisíc mesačne a k tomu všelijaké príplatky. Taký človek si uvedomuje, že má bohovský flek, vie, ako rozmýšľa predseda jeho frakcie a parlamentu, tak nikto nebude rozprávať, ako sa majú veci naozaj, ale iba to, čo chcú nadriadení počuť. To nie je ani tak o tom, že my nechceme utečencov, ale skôr o tom, že utečenci sem nechcú ísť. A Merkelová dnes nezachraňuje Európu ani Nemecko, zachraňuje nemecké banky. To je podstata problému, preto sa tak správa, pre nás nezrozumiteľne.
