Z obce Selec (okr. Trenčín) odvliekli nacisti 30. novembra 1944 do koncentračných táborov v Nemecku 48 mužov. František Žovinec (84) mal vtedy 13 rokov a svojho otca videl naposledy... Keď vojdete do obce Selec v horskej kotline severozápadnej časti Považského Inovca, naskytne sa vám úžasný pohľad. Vyzametané chodníky, priedomia, zurčiaci potok, všade plno kvetov a pokoj. To, že sa tu pred viac ako 70 rokmi rozliehal krik, plač, streľba a besnenie nacistov, pripomína už len pomník padlým obetiam.
Alexander Dubček
Selčania pykali za to, že v čase Slovenského národného povstania pomáhali nielen ruským vojakom, ktorým sa podarilo ujsť z transportov smerujúcich do koncentračných táborov, ale aj zraneným partizánom bojujúcim v horách Považského Inovca. „Jedným z nich bol aj budúci politik Alexander Dubček (†70). Mal zranenú nohu, ale aj tak mal šťastie, že prežil, lebo jeho brat v boji padol.
Bolo to tiež koncom novembra 1944,“ hovorí Žovinec. Dubčekovi ošetril nohu Selčan Pavol Miškech, ktorý mal základný zdravotný kurz a schoval ho do mláťačky prikrytej slamou, aby ho Nemci nenašli. Po pár dňoch však Dubček dostal vysoké teploty a potreboval odbornú pomoc spoľahlivého lekára. Nakoniec sa na jeho prevoz do Melčíc vzdialených 40 km od Selca podujal kočiš z Opatoviec, ktorý ho ukryl vo fúre sena.
Zlá predtucha
Čím bližšie boli ruské vojská postupujúce smerom na západ, tým boli nemeckí nacisti agresívnejší. „Prečesávali inovecký masív chlap vedľa chlapa a strieľali zo samopalov. Streľbu bolo počuť aj popoludní toho 30. novembra,“ spomína pán František. Keď svišťanie guliek neutíchalo, ale bolo čoraz intenzívnejšie, Selčanov premkol strach, úzkosť a zlá predtucha.
„Esesáci obkľúčili dedinu a zatarasili prístupové cesty do obce. Nikto z nej nesmel odísť a nikto vojsť. Potom začali prehľadávať chalupy a vyháňať mužov, ženy, deti aj starcov na ulicu. Mužov hnali pred kostol, ženy a deti nechali pred hornou školou. Vonku už bolo poriadne chladno. Triasli sme sa od zimy a plakali, pretože každý musel ísť von len v tom, čo mal práve na sebe oblečené. Podvečer sa však nad nami zľutovali a vpustili nás do triedy.“
Kabát pre otca
Pred kostolom nechali nacisti chlapov nastúpiť do štvorstupu. Nikto z nich netušil, čo sa chystá. „Vytriedili z nich mužov nad 60 rokov, chlapcov do šestnásť rokov a zatvorili ich v dolnej škole oproti kostolu. Nakoniec nás aj ich pustili domov. Ženy sa rozbehli s plačom za chlapmi pred kostol. Prosili Nemcov, aby im ich nebrali. Nepochodili, ale neskôr stráže uprosili, aby im mohli priniesť aspoň teplé oblečenie. Aj ja som bežal domov otcovi po kabát,“ vraví František.
Gestapo
Stodvadsať mužov, na ktorých mierilo zbraňami nemecké komando, šliapalo v noci 20 kilometrov do Beckova na gestapo do Kollárovho hostinca pod hradom. Tam ich vypočúvali a niektorí mali šťastie, že ich pustili domov. „Ponechali si 65 mužov, medzi nimi aj takých, ktorí sa vrátili len pred časom z robôt a s partizánmi nemali nič spoločné. Ženy aj naďalej prosili Nemcov, aby ich prepustili, nič však nepomohlo. Niektorí zo zajatých Selčanov ochoreli. Tých poslali do nemocnice, čo im v podstate zachránilo život. Ostatných 3. decembra naložili v Novom Meste nad Váhom do dobytčích vagónov a poslali do zberného tábora v Seredi, kde bol bývalý židovský láger,“ vysvetľuje udalosti František Žovinec.
Koncentrák
Nakoniec zo Serede vyviezli v „dobytčáku“ 48 zajatých Selčanov do koncentračného tábora Sachsenhausen. V jednom vagóne sa tlačilo 70 ľudí, ktorým dali na cestu balíček s jablkom, kúskom chleba a keksíkom. K dispozícii mali jedno vedro s vodou, odpadky a výkaly vyhadzovali von oknom. V neľudských podmienkach sa viezli niekoľko dní. Čo sa odohrávalo potom, sa už Selčania dozvedali iba z rozprávania tých, ktorí sa vrátili domov.
„Najskôr ich chceli dať do Terezína, ale keďže tam bol koncentračný tábor preplnený, namierili si to s nimi do nemeckého koncentračného tábora v Sachsenhausene, kam dorazili na Štedrý deň v roku 1944. Hnali ich k bráne tábora, častovali fackami, kopancami a údermi pažbou. Aby privítanie nebolo také fádne, postavili ich čelom k múru a namierili proti nim samopaly. V strachu a v očakávaní blížiaceho sa konca sa každý lúčil so životom. Bola to však len krátka zastávka do pekla...“
Tí, čo prežili
Zo Sachsenhausenu väzňov odviezli do neďalekého tábora Oranienburg. Ten však začali likvidovať, lebo sa blížil front. Väčšinu Selčanov odviezli Nemci z tábora už v januári a vo februári na neznáme miesto. V apríli 1945, pred úplnou evakuáciou tábora, odsunuli poslednú skupinu. Boli v nej aj štyria Selčania, najstarší z nich mal len 18 rokov.
„No a potom sa 21. apríla 1945 začal pochod smrti. Zajatcov nacisti hnali bez jedla a vody niekoľko dní do vnútrozemia. Kto nevládal, mal smolu, zastrelili ho a stalo sa aj to, že na nich pustili rozzúrených psov. Mnoho ľudí tesne pred koncom druhej svetovej vojny zomrelo. Pochod smrti ukončil 4. mája letecký nálet, príchod ruských tankov a s nimi aj sloboda. Zo 48 chlapov sa domov koncom mája vrátili len deviati. Môj otec medzi nimi nebol. Tí, čo prežili, mali podlomené zdravie a niektorí prišli domov už len umrieť. Dnes z nich už nežije nikto,“ opisuje smutné fakty.
„V roku 1971 sme sa z našej obce vybrali pozrieť sa na miesta, kde umierali naši otcovia - do tábora v Sachsenhausene. Bola to smutná návšteva a slzám sa nikto neubránil. Bol som tam aj ja s bratom a našou mamou Margitou († 90). Ako umrel náš otec, sme sa nikdy nedozvedeli...“ dodáva František Žovinec.
