Keď sa rodičia pred viac ako tromi desaťročiami pobrali na druhý svet, išla ich vtedy 67-ročná dcéra Irena bývať do izbičky postavenej na dvore príbuzných. Keď ochorela jej vtedy 72-ročná sestra a bolo sa o ňu treba starať, Irenu presťahovali do izbičky na dvore rodiny ďalšej sestry. Z jednej strany izbičky bol chliev pre svine, z druhej kurín. Po dvore pobehovali sliepky a poletovali muchy. Nový Čas pred dvadsiatimi rokmi - po upozornení čitateľov na nízku úroveň bývania osamelej ženy - uverejnil reportáž.
Čo hovorili o Irene jej príbuzní? „Myslela si, že môže všetko jesť. Ale keď si dala kávu, štamperlík pálenky a cigaretu, ledva došla na toaletu,“ povedal manžel sestry. Dodal, že Irena nakúkala do hrncov na sporáku, a ostatným potom veľmi nechutilo jesť.“ Keď sa rodina chcela aspoň v nedeľu v pokoji najesť, Irene prestierali na stolíku v predsieni. Ale niekedy ani odtiaľ nestihla... A tak Irenu, ktorá bola slabomyseľná, presťahovali do malej izbietky na dvore. Utesnili tam dvere, namontovali plynové kúrenie. Namiesto toalety dostala Irena drevenú bedňu s hrncom, ktorý bol prikrytý vrchnákom. Irena sa na nič nesťažovala. „Občas jedla tak, že sa jej mačka primoce až k tanieru. V noci občas narieka, musíme ju chodiť utišovať,“ rozprávala jej sestra, ktorá na Irenu dostávala každý mesiac 2380 slovenských korún (približne 80 eur).
Úroveň bývania Ireny – na podnet viacerých obyvateľov obce – preverovala aj zamestnankyňa sociálneho oddelenia vtedajšieho Obvodného úradu v Nitre. Ľuďom sa nepáčilo, že stará žena, ktorá sa sama nedokázala o seba postarať, dožívala svoj život nedôstojne – vedľa svíň a sliepok. Napokon si Irenu, ktorej zdravotný stav sa zlepšil, zobrala k sebe rodina ďalšej sestry. K smutnému príbehu dodajme, že Irena dnes už nežije. „Na druhom svete, ak je tam nejaké bývanie, Irenka určite býva dôstojnejšie,“ dodala pani z dediny pri Nitre.
