Aj v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa nezostal nič dlžný svojej povesti. Vzniesol kritiku na mladých hercov, prezradil, čo si dopraje na sedemdesiatku, ale aj to, prečo tak veľmi pribral.
Vždy vás brali ako drsniaka a teraz sa zrazu v jojkárskom seriáli Zoo maznáte pred kamerou so šimpanzmi a predvádzate erotické scény s kolegyňou o tridsať rokov mladšou. Prečo ste do toho vôbec išli?
Tak trpaslíkov hrať nemôžem, to je jasné... Pôvodne som v tom seriáli ani nechcel hrať, lebo som si myslel, že to nie je postava pre mňa. S odstupom času som však rád, že som sa na to nechal nahovoriť, lebo sa ukázalo, že je to niečo úplne iné ako moja bežná šablóna. Väčšinou hrám tých nepríjemných, drsných, jednofarebných debilov a toto je predsa len rola, ktorá má ľudský rozmer. Navyše po piatich rokoch som konečne uvidel slovenskú kameru, lebo od Druhého dychu na Markíze som na Slovensku nenakrútil ani meter. Keby som tých päť rokov nenakrúcal v Česku, asi by som začal uvažovať, či nezavesím herectvo na klinec. Mohol by som si totiž začať myslieť, že som zabudol hrať.
Možno vás neobsadzujú aj preto, lebo ste typ, ktorý vždy otvorene povie, keď sa mu niečo nepáči. A režiséri sa chcú vyhnúť zbytočným komplikáciám na pľaci.
Všetci režiséri, ktorí so mnou kedykoľvek robili, radi potvrdia, že som veľmi disciplinovaný a poslušný herec. Jedna vedúca produkcie mi nedávno povedala, že sa ma veľmi bála a že som bol vôbec posledný herec, ktorého oslovila, lebo mala zo mňa strach. Pravdepodobne sa o mne šíri nejaký zlý chýr. Viete, mám veľa nepriateľov a navyše mám talent si ich vyrábať, v tom som úplný majster. (Smiech) Niektorých nepriateľov si vyrábam zámerne a o mnohých ani neviem, že som si ich vyrobil. Ale už som sa s tým naučil žiť a nerobí mi to problém. Keď má niekto so mnou problém, je to jeho problém, a nie môj.
Prečo si v čase, keď každý túži žiť v psychickej pohode a harmónii, zámerne vyrábate nepriateľov?
Ale veď ja žijem v absolútnej psychickej pohode, lenže bol som asi veľmi zle vychovaný - rodičia ma naučili vždy hovoriť pravdu. A preto ju hovorím všetkým priamo do očí. Keď stretnem zlodeja, tak mu poviem, že ním je a že sa s ním nebavím, a tak sa armáda mojich nepriaznivcov stále rozširuje.
Leopold Haverl († 79), Karol Machata († 88) - pomaly, ale iste odchádza generácia veľkých hercov. Myslíte si, že ich dokážu nahradiť súčasní mladí herci, ktorých živia najmä denné seriály?
Ako to pozorujem a dívam sa na mojich mladých kolegov, aj zo seriálu Zoo, niektorí sú veľmi dobrí, profesionálni, zdatní herci, ale často je ich obrovským hendikepom, že nevedia, čo je to pokora. A naše herecké povolanie je priam založené na pokore. Keď nemáte vnútornú pokoru voči divákovi a svojmu okoliu, tak je to nepríjemná vec. Mnohí mladí umelci sa vôbec nevedia správať. Keď sa s nimi rozprávam, mám pocit, že vyrastali niekde na paši, a bohvie, z akých rodinných pomerov pochádzajú a čo ich učili na vysokej škole. Neuvedomujú si, že herecké povolanie je boží dar, za ktorý treba každý deň ďakovať.