Aj v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa nezostal nič dlžný svojej povesti. Vzniesol kritiku na mladých hercov, prezradil, čo si dopraje na sedemdesiatku, ale aj to, prečo tak veľmi pribral.
Vždy vás brali ako drsniaka a teraz sa zrazu v jojkárskom seriáli Zoo maznáte pred kamerou so šimpanzmi a predvádzate erotické scény s kolegyňou o tridsať rokov mladšou. Prečo ste do toho vôbec išli?
Tak trpaslíkov hrať nemôžem, to je jasné... Pôvodne som v tom seriáli ani nechcel hrať, lebo som si myslel, že to nie je postava pre mňa. S odstupom času som však rád, že som sa na to nechal nahovoriť, lebo sa ukázalo, že je to niečo úplne iné ako moja bežná šablóna. Väčšinou hrám tých nepríjemných, drsných, jednofarebných debilov a toto je predsa len rola, ktorá má ľudský rozmer. Navyše po piatich rokoch som konečne uvidel slovenskú kameru, lebo od Druhého dychu na Markíze som na Slovensku nenakrútil ani meter. Keby som tých päť rokov nenakrúcal v Česku, asi by som začal uvažovať, či nezavesím herectvo na klinec. Mohol by som si totiž začať myslieť, že som zabudol hrať.
Možno vás neobsadzujú aj preto, lebo ste typ, ktorý vždy otvorene povie, keď sa mu niečo nepáči. A režiséri sa chcú vyhnúť zbytočným komplikáciám na pľaci.
Všetci režiséri, ktorí so mnou kedykoľvek robili, radi potvrdia, že som veľmi disciplinovaný a poslušný herec. Jedna vedúca produkcie mi nedávno povedala, že sa ma veľmi bála a že som bol vôbec posledný herec, ktorého oslovila, lebo mala zo mňa strach. Pravdepodobne sa o mne šíri nejaký zlý chýr. Viete, mám veľa nepriateľov a navyše mám talent si ich vyrábať, v tom som úplný majster. (Smiech) Niektorých nepriateľov si vyrábam zámerne a o mnohých ani neviem, že som si ich vyrobil. Ale už som sa s tým naučil žiť a nerobí mi to problém. Keď má niekto so mnou problém, je to jeho problém, a nie môj.
Prečo si v čase, keď každý túži žiť v psychickej pohode a harmónii, zámerne vyrábate nepriateľov?
Ale veď ja žijem v absolútnej psychickej pohode, lenže bol som asi veľmi zle vychovaný - rodičia ma naučili vždy hovoriť pravdu. A preto ju hovorím všetkým priamo do očí. Keď stretnem zlodeja, tak mu poviem, že ním je a že sa s ním nebavím, a tak sa armáda mojich nepriaznivcov stále rozširuje.
Leopold Haverl († 79), Karol Machata († 88) - pomaly, ale iste odchádza generácia veľkých hercov. Myslíte si, že ich dokážu nahradiť súčasní mladí herci, ktorých živia najmä denné seriály?
Ako to pozorujem a dívam sa na mojich mladých kolegov, aj zo seriálu Zoo, niektorí sú veľmi dobrí, profesionálni, zdatní herci, ale často je ich obrovským hendikepom, že nevedia, čo je to pokora. A naše herecké povolanie je priam založené na pokore. Keď nemáte vnútornú pokoru voči divákovi a svojmu okoliu, tak je to nepríjemná vec. Mnohí mladí umelci sa vôbec nevedia správať. Keď sa s nimi rozprávam, mám pocit, že vyrastali niekde na paši, a bohvie, z akých rodinných pomerov pochádzajú a čo ich učili na vysokej škole. Neuvedomujú si, že herecké povolanie je boží dar, za ktorý treba každý deň ďakovať.
V poslednom čase vidíme na obrazovke stále tie isté tváre, ktoré prechádzajú z projektu do projektu. Sledujete súčasné seriály?
Pozerám všeličo, aby som mal prehľad, a som zhrozený z toho, čo občas ponúkajú všetky naše televízie vo svojich programoch. Je to taká devastácia vkusu diváka a podliezanie najprimitívnejšej skupine divákov, že mám z toho hrôzu. Myslím si, že keď sa pokazí divácky vkus, prestanú ľudia chodiť aj do divadla, lebo tam takéto blbosti neuvidia. Za komunizmu bola síce cenzúra a jednofarebná politická propaganda, ale napriek tomu mala televízia svoju kultúrnu úroveň a prinajmenšom vždy v pondelok večer vysielala kvalitné inscenácie, ktoré prehlbovali divácky vkus. A čo sa týka obsadzovacej politiky, je naozaj dosť zvláštna, keď si to tak vezmete, vo všetkých slovenských televíziách účinkuje asi dvadsať tých istých hercov, ktorí sú všade.
V seriáli Zoo ste sa na pľaci stretli aj so Zuzanou Šebovou (34), ktorá momentálne patrí k najvychytenejším herečkám. Asi to platí aj na ňu?
Zuza Šebová je vynikajúca herečka, ale podľa mňa by si mohla ponuky trošku vyberať a nerobiť každú blbosť, ktorú jej ponúknu. Je to však jej osobné rozhodnutie.
Papierovo ste už deväť rokov na dôchodku. Čím po celý ten čas žijete? Máte nejaké zábavky, ktorým sa venujete?
Okrem môjho herectva zostane asi hlavnou témou až do konca môjho života bratislavská židovská synagóga. Povedal som si, že keď národný umelec Janko Alexy mohol zachrániť Bratislavský hrad, ktorý chceli komunisti zbúrať, mne by sa mohlo podariť znovu postaviť synagógu, ktorú tí komunisti stihli zbúrať. Zo synagógy chceme vybudovať multifunkčné kultúrne centrum. Divadelnú sálu, koncertnú či výstavnú sieť. Venujem tomu všetku svoju pozornosť a veľmi ma to baví. Súčasne sa zabávam na tom, že všetci sa na mňa dívajú ako na uleteného blázna, že je to utópia. Ale utópia to nie je, a tí, čo si ťukajú po čele, ma asi len málo poznajú.
Takže podľa vás je to reálne?
Som presvedčený, že sa mi to podarí. Založil som občianske združenie. Začali sme zbierať peniaze a máme povolenú verejnú zbierku. Naším cieľom je postaviť stopercentnú repliku synagógy z roku 1893, ktorú postavil architekt Dionýz Milch. Chýbajú nám len peniaze, ale päť miliónov eur vo svete veľkých peňazí nie sú žiadne prachy. Preto sa chystám vycestovať a zháňať zahraničné peniaze, oslovíme Nórske fondy a určite budem rokovať s viacerými židovskými nadáciami v Izraeli a Amerike. Myslím si, že keby sme dokázali tú synagógu opäť postaviť práve v dnešnom čase, keď sa do slovenského parlamentu dostala hŕstka fašistov, bol by to výrazne zreteľný signál o povedomí našich ľudí nielen u nás doma, ale aj pre zahraničie. Synagóga bola úžasným symbolom náboženskej tolerancie Bratislavy, keďže stála hneď vedľa gotickej diecéznej katedrály, a to nikde vo svete nenájdete.
Zavážilo aj to, že ste chlapec z bratislavského podhradia a synagóga je vašou srdcovou záležitosťou, alebo to nejako súvisí s vaším vierovyznaním?
Áno, samozrejme, že je to aj nostalgia. Moju prvú televíznu inscenáciu som v roku 1967 urobil v štúdiu Slovenskej televízie, ktoré sídlilo práve v tejto synagóge. Takže nie je to preto, že by som bol žid, ja som pravoslávny. Ale poviem vám to inak - v živote som prežil neuveriteľné peklo v rôznych formách. Tragická smrť môjho syna Huga († 22) bola jeho najhoršia podoba, ktorú som zažil. Ale všetky moje životné prúsery som prežil len „vďaka“ holokaustu. Keď som si totiž uvedomil, aké zúfalstvo museli zažiť tí nešťastníci, keď ich nahnali do plynových komôr, tak každý môj životný problém okamžite vyzeral oproti tomu ako púťová atrakcia. Myslím si, že sme za našich predkov Židom dlžní ospravedlnenie. Synagógu nechceme postaviť ako liturgické židovské miesto, lebo niet pre koho, chceme ju postaviť ako pamätník holokaustu. Spodok stavby chceme obložiť čiernym mramorom, do ktorého chceme dať vygravírovať mená všetkých 7 000 bratislavských Židov, ktorých deportovali do koncentráku.
Dokedy máte v úmysle synagógu postaviť?
Dal som si termín, že do 30. novembra 2019. Vtedy budem mať sedemdesiatku a pri tej príležitosti by som chcel otvoriť synagógu. Doteraz som neoslavoval nijaké narodeniny, ale tieto plánujem osláviť.
Keď sme sa pred rokom o takomto čase stretli, boli ste pochudnutý a hrdili ste sa tým, že ste schudli pätnásť kíl. Teraz ich máte späť aj s kilečkami navyše. Čo sa stalo? Doprajete si?
Mal som vtedy asi o dvadsať kíl menej. Ale viete, za posledné dva roky som mal absolútny nedostatok pohybu. V októbri 2014 mi operovali pravé koleno a vo februári 2015 ľavé. Kým som sa rozhýbal, bolo trištvrte roka preč a za ten čas som pribral ako prasa.
Doktori vás vraj od operácie kolien odrádzali.
Áno, mám veľa priateľov doktorov, ktorí najprv tvrdili, že je to chirurgia a chirurgovia sú mäsiari, ktorí chcú všetko hneď rezať. Trpel som však veľkými bolesťami, mal som artrózu štvrtého stupňa na oboch kolenách. Bolo to spôsobené genetikou, lebo otec mal tie isté problémy, ale, samozrejme, aj mojou nadváhou. Rozhodol som sa preto pre radikálne riešenie. Odkedy ma operoval primár Ladislav Veselý na Kramároch, cítim sa na tridsať rokov a ani neviem, že som mal niekedy niečo s kolenami.
Neskúšali ste zmeniť jedálny lístok a stravovať sa striedmejšie, aby ste schudli, pomohli telu aj kolenám?
Stravujem sa veľmi racionálne, ale vypijem dosť veľa vína, čo sú takzvané rýchle kalórie. Víno mi chutí, nerobí mi zle, akurát z neho priberám. (Smiech) Keby som teraz prestal piť víno, za mesiac mám desať kíl dole.
Nadváha nerobí dobre ani vašim vynoveným kolenám. Čo na to vaši doktori? Nezdvihli ešte varovný prst?
Dvíhajú, dvíhajú, u mňa to nie je otázka vôle, ale otázka rozhodnutia. Pomaly začínam chudnúť, ale nikomu to nehovorte, chystám sa to dať ako darček mojej žene na 40. výročie našej svadby. Trochu obmedzím víno. Denne, ak sa nič nedeje, totiž vypijem aj liter vína, a ak sa niečo deje, aj viac. Dal som si nedávno skontrolovať všetky zariadenia môjho tela, ktoré používam, a ukázalo sa, že fungujú veľmi dobre. Môj kardiológ vždy keď sa pozerá na môj krvný obraz, nadáva. Mám totiž lepšie pečeňové testy ako on, ktorý nepije.
V minulosti ste povedali, že práve alkohol vám pomáhal vyrovnať sa so smrťou syna Huga, ktorý zahynul v roku 2008 pri autonehode. Začali ste od toho momentu piť viac?
Určite nie, celý život som nezriadený konzument. Keď mi zomrel syn, alkohol mi naozaj pomohol, nahradil mi antidepresíva. V tomto ohľade som za vodou, ale s takou stratou sa človek nevyrovná nikdy. Je to pomaly už osem rokov, chodím za Hugom na cintorín aj dva-trikrát týždenne a denne si na neho tisíckrát spomeniem.
Dcéra Wanda (38), ktorá je známou producentkou, vám dala dvoch vnukov - Artema (4) a Vadima (2). Ako spolu vychádzate?
S oboma je neskutočná sranda. Artem je akoby reinkarnovaný môj syn Hugo. Podobá sa na neho, rovnako sa pohybuje, je charizmatický a s každým je hneď kamarát. Dojíma ma to, ale snažím si to až tak nepripúšťať, aj keď niekedy ma to prepadne.
