Okrem toho, že svoju slávnu 7. kavalériu priviedol do záhuby, sa postaral aj o prvú a zároveň poslednú porážku „bielych tvári“ Indiánmi. Dnes si pripomíname 140. výročie tejto slávnej bitky pri Little Big Horne. Zlatá horúčka a rozširovanie území obmedzovalo posledných žijúcich Indiánov čoraz viac, no „biele tváre“ túžili aj po ich poslednej pôde. Po neúspešnom vyjednávaní pripadala do úvahy len vojenská bitka, a tak sa Custerova armáda dala 17. marca 1876 na pochod. Generál, ktorý bol známy ako zabijak Indiánov, s ničím iným ako víťazstvom nerátal a plánovaný triumf by ho mohol posunúť o krok bližšie k vytúženému postu prezidenta USA.
Sebavedomý Custer však podcenil početnosť a výzbroj Indiánov a ďalším klincom do rakvy bolo nešťastné rozdelenie jednotky. 25. júna 1876 dal Custer majorovi Renovi rozkaz na útok. Custer s 210 mužmi zo 7. kavalérie sa presunul a chystal sa prekročiť rieku, kde chcel napadnúť indiánsky tábor z opačnej strany. Pre zlý terén a stromy ale nevidel plnú silu nepriateľa a netušil, že major Reno utrpel porážku a stiahol sa z boja. Indiáni pod vedením náčelníka Sitting Bulla (Sediaceho býka), sa zatiaľ skryli v poraste a keď sa Custer priblížil na dostrel, zaútočili.
Generál zakrátko pochopil, že boj je beznádejný, a tak prikázal ustúpiť. Kruh sa však neustále zmenšoval a boj sa napokon premenil na krvavý masaker, keďže Indiáni nikoho nemienili zajať. Napokon ranou do hrude a spánku zabili aj Custera. Američania prijali správu o jeho smrti ako národnú katastrofu, ktorá znepríjemnila oslavy stého výročia vzniku USA a dátum 25. jún 1876 sa zapísal ako prvá a posledná porážka Indiánmi v celej histórii USA.
Kôň Komanč
Bitku z 319 koní prežil len jediný Komanč, ktorý sa neskôr stal čestným príslušníkom obnovenej 7. kavalérie. Pridelili mu stajňu a nikto ho už nikdy nesmel osedlať. Zomrel o 15 rokov neskôr, keď mal 29 rokov. Jeho vypreparované telo vystavujú v meste Lawrence v americkom Kansase.