Vysoký, urastený sympatický muž, vzbudzujúci rešpekt, nás víta vo svojej advokátskej kancelárii. Sídli v jednej z panelákových bytoviek na okraji Bratislavy. Advokát Penc sa pohodlne usadí do koženého kresla, natiahne sa za cigarou a pokojne si ju zapáli. Sme trocha v šoku, veď pred tri a pol rokom čelil pľúcnej embólii, infarktu a ďalším dvom kolapsom. „Fajčil som 25 rokov a kedysi som vyfajčil 60 až 80 cigariet denne,“ priznáva.
Po zdvihnutom výstražnom prste však naskočil na iný režim. „Vylúčil som všetko nezdravé vrátane cigariet a vtedy som úplne pochopil, čo je to závislosť. Začal som jazdiť na handbiku, plávať, zhadzovať nadbytočnú hmotnosť a svoju advokátsku vyťaženosť som obmedzil na polovicu. Zaujímavé je, že časom mi lekári začali dávky liekov znižovať a už to nie je z nich ani tretina ako po infarkte,“ vysvetľuje.
Pach krvi
Jaroslav Penc tvrdí, že sa jeho zdravotný stav nenormálne zlepšil. „Nefajčil som dva roky aj sedem mesiacov. Manželka sa hnevá, že som s tým opäť začal, a spolu s dcérami Mirkou (28) a Jarkou (25) ma hreší,“ hovorí advokát, ktorý sa venuje predovšetkým trestnému právu. Vyštudoval ekonomickú univerzitu aj právo, dvadsať rokov pracoval na polícii, z toho sedem rokov ako vyšetrovateľ na oddelení vrážd.
„Videl som veľmi veľa ľudského nešťastia, tragédií... Je toho stále plno v médiách a neviem, čo je na tom dobré. Ľudia si na to zvyknú, stávajú sa proti tomu odolní, necitliví a strácajú bariéry. Čím ďalej je to surovejšie, krvavejšie... Keby raz v pitevni zažili pach krvi, možno by na takéto tragické senzácie zmenili názor.“
Roky práce na vraždách spravili svoje aj s jeho emóciami. „Práca na vraždách ma emočne poznačila. Ťažšie prejavujem city, radosť, ťažšie prejavujem smútok. Roky som bol nútený ich potláčať a to v človeku zostane,“ priznáva známy advokát. A aká je jeho najhoršia skúsenosť počas vyšetrovania vrážd? Je to starý prípad z roku 1994 a išlo o vyvraždenie Vietnamcov na Zlatých pieskoch.
„Róbert Matta a Viliam Hauser z Bratislavy zastrelili troch mužov, dve ženy, jedna z nich bola v piatom mesiaci tehotenstva a osemmesačné dieťa zadusili. Pracovali sme na tom všetci vyšetrovatelia a mne pripadlo, že som išiel na všetkých šesť pitiev. Keď na stole vidíte zastrelenú gravidnú ženu a jej plod alebo malé osemmesačné dieťatko položené na veľkom pitevnom stole, kde niektoré nástroje boli väčšie ako ono samo, tak to sú zážitky, kde musíte byť veľmi tvrdý, aby ste mohli pracovať a manažovať technika a súdneho lekára, čo vám má všetko zistiť, aby sa dal prípad vyšetriť,“ spomína bývalý vyšetrovateľ.
Neposlušný
Penc odštartoval svoju policajnú kariéru ešte v roku 1975 na hospodárskej kriminálke a dotiahol to až na krajského policajného veliteľa. V rokoch 1998 - 1999 velil 3 700 policajtom a 750 civilom. „Po roku a pol som požiadal o uvoľnenie z tejto funkcie, pretože som odmietol splniť niektoré ústne pokyny policajného prezidenta, keďže som ich považoval za nemorálne,“ vysvetľuje Penc, ktorý si po odchode do výsluhového dôchodku otvoril advokátsku kanceláriu.
A ako sa stal advokát sudcom v televíznej Súdnej sieni? „Kolegyňa ma nahovorila, aby som išiel na konkurz, lebo potrebovali človeka, ktorý sa vo veciach vyzná, nemá obavy z kamier a vzbudzuje autoritu. Z nakrúcania niekoľkých dielov sa nakoniec stalo niekoľko rokov. Ale je to pre mňa zaujímavá zmena.“
Cinkotovi verí
Televízneho sudcu Alfonza Richtera ľudia na ulici síce spoznávajú, ale advokát Penc sa im do pozornosti nevnucuje. „Nesnažím sa byť na očiach za každú cenu, nerobím si žiadnu reklamu, pretože najlepšou reklamou je spokojný klient, a to je aj moja pracovná filozofia,“ vraví advokát.
Medzi jeho klientov patril posledných desať dní na slobode aj známy herec Dušan Cinkota (45), ktorého súd odsúdil za prechovávanie drog na osem rokov nepodmienečne. „Predo mnou mal dvoch advokátov, ktorým veril, žiaľ, ani jeden z nich nemal skúsenosti s policajným zborom ako ja. Vychádzali z oficiálnych správ zo spisu, ale nevedeli prečítať pozadie. Pre mňa to bolo ihneď čitateľné. Deväťdesiatdeväť percent ľudí má tendenciu neveriť tomu, čo Cinkota povedal, ale to, čo tvrdil, je reálne! Ako civil, ktorý tomu nerozumie, si to len ťažko mohol vymyslieť. Nemám dôvod neveriť tomu, čo Dušan Cinkota povedal mne a neskôr aj verejne. Z môjho pohľadu, čo som ja videl a počul, ho navliekli do niečoho, kde chudák ani nevedel, ako sa tam ocitol. V tomto hovorí pravdu, pretože aj tie dôkazy hovoria o tom. Urobil som rozsiahly návrh na vykonanie dokazovania, ale nebol o to záujem,“ tvrdí Penc.
Kauza Cinkota
Herca Dušana Cinkotu zatkla polícia po prvý raz v novembri 2001. V januári v roku 2003 mu súd vymeral dva roky, podmienečne ho prepustili v septembri 2003. Ale už v máji 2007 ho policajti zadržali s pervitínom. Po piatich mesiacoch ho prepustili pre nečinnosť vyšetrovateľa. V novembri 2009 súd vrátil obžalobu pre množstvo pochybení. V marci 2012 Cinkota dostal osem rokov a krajský súd verdikt potvrdil.
Cinkota tvrdil, že za dílerom išiel na pokyn policajtov, s ktorými vraj spolupracoval. V deň zadržania mal pri sebe drogy, ktoré kúpil u dílera v byte v bratislavskej časti Dúbravka, a zároveň si tam dal dávku pervitínu, aby nevzbudil podozrenie. Podľa hercových ďalších výpovedí mal kúpené drogy odovzdať policajtovi J., zadržala ho však iná hliadka.
Tvrdil tiež, že po zadržaní žiadal, aby sa s policajtom J. mohol skontaktovať, dal k dispozícii i jeho služobné čísla a kontakt na obhajcu, ale neumožnili mu to. Informácie o Cinkotovej spolupráci s políciou vyvrátil nielen policajt J., ale aj vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar. Tvrdil, že takýto obchod by musel osobne schváliť minister vnútra a Cinkota ako agent by drogy kupoval za peniaze polície, nie za vlastné.
Potvrdil však, že Cinkota políciu o istých veciach informoval. Podľa Gašpara by o prípadnej spolupráci Cinkotu s políciou museli existovať informácie poznačené v informátorskom spise. Ten si však súd nevyžiadal. „Nebola vôľa otvoriť Pandorinu skrinku,“ komentoval počínanie súdu pred rokmi Cinkotov advokát Jaroslav Penc a nevylúčil, že prípadné zverejnenie informácií zo spisu by mohlo poškodiť niektoré známe osobnosti.