Radosť do života jej prinášajú teraz najmä dcéra Nina (39) a malý vnúčik Nathan Leon. A ešte herectvo - láska, ktorá ju obdarúva, posilňuje a v ktorej má teraz najväčší zmysel svojho bytia. Ak s niekým prežijete taký veľký kus života, ste akoby jeden človek. Herečka Zita Furková sa nehanbí priznať, že aj u nich doma občas prišlo k rozporom, no na takéto krízy mali jednoduchý recept. „Keď boli také situácie, tak sme si to vysvetlili so všetkým, čo k tomu patrí. Každý sme sa stiahli k svojej robote. Fakt je, že manžel bol vorkoholik. A keďže ja som robila v divadle, niekedy sme sa málo vídali,“ spomína herečka, s ktorou sedíme v šatni divadla Astorka. Je práve po premiére hry Život je taký - v nej hrá manželku, ktorú chce po päťdesiatich rokoch opustiť manžel.
„Žiť s herečkou nie je ľahké, hoci ani žiť s výtvarníkom nie je jednoduché. Vzájomne sme sa rešpektovali, aby sme existovali. Viete, v každom ľudskom vzťahu ide o určitú empatiu, pochopiť toho druhého. Svet by bol krajší, keby sa to dokázalo akceptovať,“ zamyslí sa Furková a sediac pri toaletnom stolíku s veľkým zrkadlom, rukou odsunie množstvo divadelných líčidiel, aby si na moment podoprela hlavu.
O Milanovi Veselom hovorí ako o mužovi svojho života. „Bol neskutočne vzdelaný, tolerantný a obetavý. Ďakujem Bohu, že som mohla žiť s takým človekom. Myslím si, že s jeho smrťou sa budem vyrovnávať celý zvyšok života,“ povie so smútkom Furková, a keď sa spýtame, čo jej najviac po jeho odchode chýba, bez premýšľania odpovie: „Prítomnosť, rozhovor... Uvedomujem si, že čím ďalej, tým viac ten čas vo mne prehlbuje to, že ho neskutočne milujem.“
Začať od seba
Napriek tomu, že bok po boku prežili 53 rokov, nemá odvahu radiť iným, ako si udržať láskyplný vzťah aj po takom čase. „Radiť, to je pre mňa veľmi ťažko. Lebo keď si uvedomíte, že každý máme svoju povahu... Tá sa dá sa tvarovať, keď človek začína žiť. Ale čím je starší, tým ťažšie je vytvarovať partnera na ideálneho,“ zafilozofuje si. „Moja rada je: Vždy začínať u seba. Uvedomovať si svoje chyby. Niekto hovorí, že keby sa narodil ešte raz, nič by nemenil. Ja to vidím úplne opačne. Človek musí poznať sám seba, mať rád seba, aby pochopil toho druhého...“ pozrie na nás s otázkou, či nám taká odpoveď stačí. Stačí.
Zložíme jej ešte raz poklonu za to, čo predviedla pred chvíľou na javisku, a pýtame sa, kde si dobíja pomyselné baterky. „Mňa dobíja herectvo ako také, lebo tam teraz vidím najväčší zmysel svojho bytia. A, samozrejme, moja dcéra a vnuk Nathanko. V herectve ako aj v živote je pre mňa najdôležitejšie hľadanie, objavovanie podstaty pravdy.“ Lenže ako sa hľadá podstata pravdy?
„Hľadanie pravdy je prapodstata herectva. Myslím si, že človek je od narodenia zvedavý, že hľadá. Je to poslanie herca, to dopátranie sa pravdy nielen na javisku. Ide o absolútnu koncentráciu autenticity pravdy v danom okamihu. To sme sa snažili ukázať aj v spomínanej hre Život je taký. V tejto hre sme s Ľubom Gregorom ukázali, že aj keď sa jeden snaží zo vzťahu uniknúť, často sa pomyselným oblúkom k partnerovi vráti. Zistí totiž, že vlastne by viac stratil, ako získal,“ myslí si herečka.
O dozrievaní
Ako žena tiež občas rieši otázku veku, ako život plynie, ako dozrieva ľudsky aj herecky... „To ľudské súvisí s umeleckým, pretože sa to prelína. Divadelný život na javisku, ktorý hráte, a potom život, ktorý skutočne žijete,“ prezrádza Furková, ktorá vraj hrá najradšej tragikomické roly. „Preto, lebo nič nie je v živote čierno-biele. Aj v hre Život je taký sme hľadali pravdu o živote, ako keď hľadáte v kamení a v piesku a objavíte diamant. Ten diamant svieti pravdou. Ako život sám. Samozrejme, nažitý život. Ten, kto je vnímavý, citlivý a kritický k sebe a k okoliu, zmúdrie. Aj keď o nás hercoch sa hovorí, že sme blázni. Ale blázni sú múdri, veď blázni radili kráľom. Takže naše povolanie je také magické bláznovstvo. A to ma vzrušuje,“ končí svoje zamyslenie herečka.
