Aj tak sú však v najvyšších horách sveta zákutia, kde akoby sa zastavil čas. Práve také miesta lákajú fotografa a cestovateľa Pavla Breiera (64), ktorý dal nedávno o sebe vedieť aj fotografiami z tibetského kláštorného mestečka v knihe Labrang.
Himaláje ma zaujímali už predtým, ako som tam začal chodiť, ale za socializmu sa do tých končín dalo iba veľmi ťažko dostať. Chodil som síce do hôr a do Ázie, ale iba do tej „spriatelenej“ časti. Hory sú krásne, ale vždy ma zaujímali najmä ľudia, ktorí v nich žijú. Takže keď to už bolo možné, začal som chodiť do Tibetu a Nepálu a fotiť.
My tu na Západe máme predstavu o Tibete ako o akomsi duchovnom centre Himalájí. Je to naozaj tak?
Tu je to trocha inak chápané, aká je skutočnosť. Pre nich budhizmus nie je náboženstvo, ale životná filozofia, ktorú žijú každý deň. Vôbec to nie je tak, že tam prídete a vidíte všade samých meditujúcich mníchov. Aj tí mnísi žijú dosť normálnym životom. Ale je pravda, že náboženstvo je v každodennom živote Tibeťanov viac prítomné ako u nás, ľudia sa modlia aj počas dňa a život je inak zameraný, nenaháňajú sa za materiálnymi statkami ako my.
Tibet bol po stáročia uzatvorený pred okolitým svetom, je dnes ľahké sa tam dostať?
Je to veľmi rozľahlá oblasť a je citeľný rozdiel medzi centrálnym Tibetom a okrajovými časťami. Problém je, že Čína zaviedla rôzne reštrikcie, ktoré sa sprísňujú podľa toho, aká je tam práve situácia, či sú demonštrácie a podobne. Vtedy Čína pohyb turistov obmedzuje a púšťa ich do Tibetu len cez cestovky a v rámci organizovaných skupín. Čiže kedysi sa sám Tibet uzatváral pred svetom, dnes ho uzatvára Čína, aby cudzinci nevideli skutočnú situáciu.
O okupácii Tibetu Čínou sa v Európe veľa hovorí, mnohí ľudia proti tomu chodia demonštrovať či na znak podpory vyvesujú tibetské vlajky. Prečo vlastne obrovskej Číne záleží na nejakom horskom Tibete?
Je to strategické miesto, sú tam nerastné suroviny a Číňania hlavne majú v mysliach zakorenené, že Tibet patrí im a hotovo.
Je to tam naozaj také zlé, čo sa týka potláčania kultúry a ľudských práv?
V rámci kultúrnej revolúcie v 60. rokoch zničila Čína, ale i Tibeťania množstvo kláštorov a pamiatok. A navyše Číňania Tibet čoraz viac kolonizujú čínskym obyvateľstvom.
To sa im chce sťahovať do nehostinných horských oblastí?
Číňania síce nemajú radi tieto prírodné podmienky, ale ak sa vysťahujú do Tibetu, získajú od štátu rôzne úľavy. Napríklad pre nich neplatilo pravidlo, že manželia môžu mať len jedno dieťa, majú daňové úľavy a tak ďalej. Preto sa tam sťahujú a dnes ich je tam viac ako Tibeťanov. To má za následok, že vo vedúcich pozíciách, v úradoch, v obchodoch sú takmer všade sami Číňania a z Tibeťanov sa stávajú cudzinci vo vlastnom štáte. Obmedzovaná je aj sila budhistických kláštorov, ktoré boli vždy centrom krajiny. Z toho vznikajú nepokoje.
Keď tam mali budhistické kláštory takú moc, prešli si všetci Tibeťania výchovou v kláštore?
Samozrejme, že nie. Bývalo to tak, že rodina dala do kláštora jedného chlapca a zvyšných nie. Ak chcel potom z kláštora odísť, mohol, nikto mu nebránil. A pri kláštoroch vždy boli školy, kde chodili všetky deti, nielen mnísi, preto sú tam všetci prepojení s predstaviteľmi kláštorov a budhizmom. A všetci chcú, aby sa dalajláma vrátil. Pre nich je v porovnaní s inými lámami výnimočný v tom, že je predstaviteľom najsilnejšej školy, ktorá mala v Tibete nielen náboženský, ale aj svetský vplyv.
S dalajlámom ste sa osobne stretli niekoľkokrát. Aký je?
Veľmi bezprostredný a veselý, dá sa s ním rozprávať o čomkoľvek. Zaujíma sa o dianie vo svete, nie je to tak, že by ho zaujímal iba osud Tibetu.
V čo vlastne verí taký Tibeťan?
Verí v kolobeh zrodení, i keď to nie je také jednoduché, že narodí sa, zomrie a narodí sa znova. Budhisti sú presvedčení, že existencia je utrpením a treba žiť tak, aby sme sa z toho kolobehu zrodení dostali.
U nás je populárne vravieť - karma ťa dobehne. Veria teda v to?
Každý skutok sa počíta – vždy bude mať následky, či už v ďalších životoch, alebo v tomto.
Mali ste v Tibete nejaký mystický zážitok?
Keďže tam chodím dlhé roky, už som si privykol, hoci zo začiatku som na všeličo pozeral ako na zázrak.
Napríklad?
Ako tam v tých vysokých horách vôbec fungujú. Akí sú tí svätí muži nenároční. Idete po horskej ceste v snehu so špeciálnym výstrojom v hrubej bunde a oproti vám ide bosý mních, ktorý ma cez seba prehodenú iba nejakú deku...
Majú Tibeťania v dnešnej dobe predstavu o tom, ako sa žije inde? Alebo sú tam tradície natoľko silné, že radšej ani nechcú vedieť...
Globalizácia dorazila aj do Tibetu. Aj vplyvom Číny prepadajú mladí Tibeťania komercii a konzumnému spôsobu života, odchádzajú z hôr do miest študovať, pracovať... Keď prídete do tamojšieho kláštora, zistíte, že všetci majú mobily, počítače, televízory... Hlavne tibetské mestá sa veľmi počínštili, sú v nich moderné obchodné centrá, aké poznáme u nás. A to isté platí aj pri ďalšom himalájskom štáte - Nepále...
Ten je čoraz populárnejší – čoraz viac ľudí aj zo Slovenska tam chodí na trek.
Áno, lebo Nepál je jednoducho prístupný a má veľkú časť Himalájí s najvyššími vrchmi.
Keď sa tam našinec vyberie, čaká ho drsný zážitok? Je ťažké tam prežiť?
V Nepále je zázemie všade – sú tam ubytovne, hotely, reštaurácie. Idete na treking niekde v sedle vo výške 5 000 metrov a už je tam niekto, kto predáva pri ceste kolu a čaj. Strava vás mimo turistických oblastí vyjde na deň 2-3 doláre a ubytovanie je veľmi lacné.
Ako sa Himaláje za tie tri desaťročia, čo tam chodíte, zmenili?
Keď som išiel prvýkrát fotiť pod Everest, neboli tam cesty, problém bol vôbec dostať sa do tej oblasti. Išli sme tam zo severnej tibetskej strany, z ktorej sa vtedy vôbec nechodilo. Od cesty tam viedol 200 kilometrov len horský chodník, cesta tam aj späť nám s pomocou sprievodcu s koňom a vozíkom trvala sedem dní.
A dnes? Do Base Campu pod Everestom vedie asfaltka! Autobus vás vyvezie až do výšky 5 500 metrov, kde je hotové mestečko s obchodmi, reštauráciami, poštou, odkiaľ môžete poslať pohľadnicu... Kedysi ste tam za deň nestretli nikoho, dnes tam fičia autá s turistami. Komercia na Evereste je katastrofálna, preto treba ísť niekde do odľahlejších oblastí.
A vidno tam dôsledky globálneho otepľovania?
Samozrejme. Kopce sú zrazu také tmavé, pretože tam, kde bol ľadovec, dnes vidno skaly. Majú s tým problém horolezci, lebo výstupy, ktoré sa kedysi robili v ľade a snehu, sú dnes do značnej miery po skale, ktorá sa navyše drví. A v Nepále vznikajú z roztopených ľadovcov jazerá, ktoré môžu zatápať aj celé dediny.
Ako je to s fotografovaním obyvateľov Himalájí? Neprekáža im otravovanie zo strany cestovateľov?
Miestni sa radi nechávajú fotiť, ale tam, kde je veľa turistov, okamžite pýtajú peniaze... Tibeťania väčšinou nemajú problém s fotením, ale keď robím dokument, je dobré, keď som tam dlhší čas, aby si na mňa zvykli, aby sa neštylizovali. Po čase vás začnú brať ako súčasť života a vtedy sa dobre pracuje.
O kláštornom mestečku Labrang ste nafotili celú knihu. Bolo ťažké začleniť sa medzi mníchov, aby vás prijali?
Závisí od toho, aký ste, ako sa správate, či sa dokážete prispôsobiť ich životu. Ťažko tam pôjde niekto, kto potrebuje každý deň teplú sprchu a mäkkú posteľ.
Keďže s nimi žijete, nedá mi nespýtať sa: Ako chutí tibetský čaj s jačím mliekom?
Väčšina ľudí zo Západu to nedokáže vypiť, ale ja som si už zvykol. Nie je to čaj ako náš, je to mierne slané, chutí to ako taká polievka.
Okrem Himalájí sú známe aj vaše fotky slovenských pastierov, čo je tiež taký miznúci svet. Je to práve táto pominuteľnosť, ktorá vás pri fotografickej práci motivuje?
Odporúčam ľuďom, nech fotia, čo okolo seba vidia. Náš svet sa rýchlo mení a veci, okolo ktorých sme denne prechádzali, zrazu miznú. Stačí, keď sa pozriete na zábery Bratislavy staré desať rokov... Fotografia má fantastickú vlastnosť zachovať svedectvo aj pre budúce generácie.
