Bežný kriminálny prípad. Ale nie je. Prečo? V knihe Kauza Cervanová sú uverejnené pasáže z vypočúvania obvinených. Mnohé si protirečia, obvinení na seba vzájomne hádzali vinu, neskôr svoje výpovede odvolali s tým, že boli k tomu donútení vyšetrovateľmi. Vrahovia boli usvedčení, odsúdení, tresty si odsedeli, ale v kauze Cervanová akoby stále bolo niečo nedopovedané. A mnohí tvrdia, vrátane odsúdených páchateľov, že všetko bolo inak. Stačí to však na to, aby sa zo znásilnenia a z vraždy mladého dievčaťa stala kauza, o ktorej sa píšu knihy, nakrúcajú filmy a aj po štyroch desaťročiach sa spochybňuje viacerými súdmi potvrdená skutková podstata ohavného zločinu?
Výnimočný prípad
„Je pravda, že vraždy spojené so znásilnením sa stávali a budú sa, žiaľ, diať aj naďalej. Z kriminalistického hľadiska ide väčšinou o banálne prípady. Prípad Cervanovej sa však stal kauzou a to z dvoch dôvodov. Prvým je, že na pomery socialistického Československa išlo naozaj o veľmi brutálny zločin, navyše spáchaný formou organizovanej zločineckej skupiny. Páchatelia si podelili úlohy, spoločne Cervanovú znásilnili, zavraždili a potom spoločne aj zahladili stopy. Tento prípad od začiatku verejnosť veľmi sledovala. Predsa len, keď je takto brutálne viacerými mužmi znásilnené a zavraždené mladé dievča, je to výnimočné. Ďalším dôvodom bolo aj to, čo sa stalo po roku 1990. Vrahom sa podarilo zneužiť novonadobudnutú slobodu tlače a vyjadrovania a podarilo sa im zmanipulovať niektorých novinárov, ktorí začali písať články, že vrahovia nie sú vrahovia, ale obete komunistického režimu,“ tvrdí Peter Tóth, autor knihy Kauza Cervanová.
Pri jej písaní vychádzal aj zo samotného vyšetrovacieho spisu, vďaka čomu sa ihneď vyrojili pochybnosti o zákonnosti spôsobu, ako sa k nemu dostal. Sám Tóth to tají, treba však pripomenúť, že je nielen bývalým novinárom, ktorý spracovával v 90. rokoch okrem iného prípad únosu Kováča mladšieho, ale neskôr sa stal tiež spravodajským dôstojníkom SIS. „Poznám celý vyšetrovací spis aj operatívne spisy kriminálky, ktoré boli k prípadu spracované. Je to 30- až 40-tisíc strán,“ hovorí.
Osudná noc
V noci z 9. na 10. júla 1976 sa v internátoch v Mlynskej doline v Bratislave konala veľká diskotéka, na ktorej naživo hrala kapela Elán. Na akcii v UNIC klube boli stovky mladých ľudí, medzi nimi aj 20-ročná študentka medicíny Ľudmila Cervanová. Na druhý deň mala odísť do Košíc za svojím snúbencom. Naposledy ju svedkovia videli na autobusovej zastávke v Mlynskej doline, ako čaká na spoj do mesta. Do Košíc za svojou láskou však nedorazila a polícia začala po Cervanovej pátrať. Jej telo sa našlo 14. júla v kanáli Čierna voda v Kráľovej pri Senci, asi 20 km od Bratislavy. Vtedy nikto netušil, že sa tak začal odohrávať dramatický príbeh, ktorý otrasie celou republikou.
Tápanie
Polícia, ktorej vtedajší názov bol Verejná bezpečnosť, bola bezradná. Kriminalisti najprv išli po falošnej stope, že peknú medičku zabili zahraniční študenti, ktorí boli tiež na osudnej zábave. Neskôr sa sústredili na osobu istého Jána Hrna, študenta Fakulty telesnej výchovy a športu. Keď sa však ukázalo, že má nepriestrelné alibi, boli v koncoch.
Nový tím
Zlom v prípade odsúdenom na založenie nastal až po tom, ako zúfalá matka Ľudmily Cervanovej napísala v roku 1977 list priamo prezidentovi Gustávovi Husákovi. Na základe toho vytvorili nový vyšetrovací tím na čele s erudovaným kriminalistom Eduardom Pálkom, neskorším šéfom Kriminalistického ústavu Verejnej bezpečnosti v Prahe. Prečo však trvalo až päť rokov, kým sa vyšetrovateľom podarilo obviniť páchateľov? Podľa Tótha to nebolo len preto, že zo začiatku sledovali falošné stopy. „Páchatelia tiež zastrašovali svedkov aj seba navzájom, že kto ich prezradí, pôjde tiež dole. Svoje zohral aj vplyv prominentných rodín niektorých páchateľov, ktorým sa darilo odkláňať vyšetrovateľov od nitrianskej stopy.“
Tajná operácia
Ako sa teda vyšetrovatelia dopracovali k tomu, že v roku 1981 z vraždy Cervanovej obvinili siedmich mužov z Nitry? Novému tímu sa podarilo zistiť, že vo výpovediach účastníkov diskotéky, ktorých znova vypočúvali, niečo nesedí. „Zrazu im tam vyskakovali mená Nitranov, ktorí svoju účasť na diskotéke tajili. To bolo podozrivé. Vyšetrovatelia zistili, že majú do činenia s páchateľmi, ktorí koordinujú svoju činnosť tak, aby marili vyšetrovanie. Na ich odhalenie v roku 1978 spustili kriminalisticko-spravodajskú akciu Kamera.“
Tajní sledovali podozrivých, aby zistili o nich všetko – s kým sa stretávajú, kam chodia... V spise sú desiatky fotografií zo sledovačiek. „Preverovali tisícky ľudí, svojím rozsahom to bolo na tie časy výnimočné vyšetrovanie. Keď niekto hovorí, že to bolo zbabrané alebo zmanipulované, tak je to zlomyseľnosť alebo neznalosť,“ myslí si Tóth.
Sedem z Nitry
Akú rolu mali pri vykonaní zločinu Roman Brázda, Miloš Kocúr, Milan Andrášik, Pavol Beďač, František Čerman, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachman? „Bola to taká zvláštna zmeska mladých ľudí - niektorí pochádzali z papalášskych rodín okresnej úrovne, ale aj z rodín menej politicky angažovaných, väčšina z nich však bola dobre finančne situovaná a dvaja z nich sa do papalášskej rodiny priženili,“ tvrdí bývalý siskár Tóth.
„Bola to skrátka nitrianska partia, ktorá sa stretla na osudnej diskotéke v Mlynskej doline. Väčšina z nich sa na účasti na zábave dohodla a ostatných prizvali - bolo bežné, že išli na diskotéku s tým, že zbalia nejaké baby a užijú si.“ To je naozaj bežné a určite nie protizákonné, ako však obyčajné povyrazenie mohlo vyústiť do krvavého mordu? „Vyšetrovaním sa zistilo, že táto partia sa dlhodobo zabávala tak, že odchytili dievča, hoc aj na ulici, znásilnili ho a potom mu pohrozili, aby bolo ticho. Všetky mlčali, až Cervanová bola prvá, ktorá im pohrozila, že ich udá. A to sa jej stalo osudným.“
Zlatinko nechcelo
Čo sa teda stalo v tú noc? „Kocúr prejavoval o Cervanovú záujem už na diskotéke. Z niektorých svedectiev vyplýva, že už predtým hovoril kamarátom, že tam bude ‚zlatinko‘. Svedkovia potvrdili, že Kocúr bol na diskotéke veľmi alkoholizovaný a snažil sa Cervanovú viackrát vtiahnuť do tanca, čo sa mu nepodarilo, lebo nechcela,“ opisuje Tóth v krátkosti to, čo sa dočítal vo vyšetrovacom spise.
„Jeden chlapec z Nitry, ktorý viacerých z partie poznal, ale s únosom, so znásilnením a s vraždou nemal nič spoločné, ju išiel odprevadiť na zastávku autobusu. Cestou, vo vestibule, sa však strhla hádka s Kocúrom, ktorý presviedčal Cervanovú, aby išla s ním a jeho kumpánmi. Kocúr dal tomu mladíkovi facku, pričom mu na zem spadla Cervanovej taška a vypadli z nej jej doklady. Jeden z nitrianskej partie doklady zobral a dal ich Kocúrovi. Ten Cervanovej povedal, že keď pôjde s nimi, doklady jej vrátia. Ona však odmietla a išla na zastávku autobusu.“ Dráma však nebola zažehnaná, práve naopak...
„Na zastávku prišlo nitrianske auto, vyšli z neho Andrášik a Kocúr a zase lákali Cervanovú, nech sa ide s nimi zabaviť a svoje doklady dostane späť. Nakoniec ju násilím vtiahli do auta a uniesli ju do domu na Varínskej ulici v Bratislave, kde mali Andrášik s Čermanom predtým podnájom. Tam pili, dievčaťu zviazali ruky a znásilňovali ju. Bola pri tom ešte jedna žena - Viera Zimáková, ktorá bola pri procese korunnou svedkyňou.“
Je však možné, že by Cervanová išla s nitrianskou partiou dobrovoľne? Iba tak, zabaviť sa...? „Bola slušné dievča. So svojím snúbencom chodila ešte od gymnázia, každú voľnú chvíľu išla za ním do Košíc. Je vylúčené, aby dobrovoľne išla na takýto žúr,“ tvrdí rozhodne Tóth.
Vražda
Mladíci rýchlo pochopili, že majú veľký problém, pretože Cervanová im povedala, že ich udá. Rozhodli sa jej teda zbaviť. Dievča naložili do auta a odviezli do Kráľovej pri Senci, ktorá sa nachádza pri starej ceste do Nitry. Utopili ju v termálnom jazierku a potom jej telo hodili do kanála Čierna voda. „O tom, kto ju utopí, rozhodol žreb. Spravili to Kocúr a Andrášik, ostatní dávali pozor a prizerali sa.“
Páchateľov zatkli v roku 1981. Viacerých odsúdili na exemplárne tresty, hoci trestu smrti sa vyhli. Najviac dostali Kocúr (24 rokov) a Andrášik (22 rokov), najmenší 4-ročný trest vymerali Lachmanovi. „Navzájom sa usvedčili, hoci potom svoje výpovede odvolali. Preto vznikla legenda, že boli obeťami komunistického režimu, ktorý skrátka potreboval za brutálnu vraždu Cervanovej niekoho odsúdiť. Potom tvrdili, že ich výpovede si vynútili bitkou a nátlakom, ale keď sa to preverovalo, nič sa nenašlo, žiadne stopy po nátlaku,“ hovorí Tóth.
Očistiť sa
Nádej odsúdeným svitla po roku 1989, keď sa zmenili pomery. Československý generálny prokurátor Tibor Böhm podal sťažnosť proti rozsudku, ktorú Najvyšší súd akceptoval a Krajskému súdu v Bratislave vyčítal 72 pochybení. Všetci odsúdení sa dostali na slobodu a začalo sa verejne hovoriť o tom, že nie sú páchateľmi, ale obeťami komunistickej policajnej mašinérie. Nasledovali ďalšie pojednávania, ale v roku 2004 Krajský súd v Bratislave potvrdil ich vinu, čo zopakoval o dva roky neskôr aj Najvyšší súd. Ten Andrášikovi a Kocúrovi sprísnil tresty a museli sa vrátiť za mreže. Odsúdení nepochodili ani so sťažnosťou na Ústavnom súde.
Dnes sú už všetci siedmi na slobode a viacerí z nich sa snažia očistiť svoje meno. Ale ani Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu im nedal za pravdu v tom, že ich proces nebol spravodlivý. Predtým však Dúbravický, Čerman, Beďač, Lachman, Andrášik a Kocúr absolvovali test na detektore lži, podľa ktorého s prípadom nemali nič spoločné. „Pravda je jednoduchá. Lži sú zložité. Týchto pánov som sa pýtal, či spôsobili akékoľvek zranenie, ktoré viedlo k smrti Ľudmily Cervanovej. Prešli týmto testom. Každý z nich samostatne. Nemôžete znásilniť niekoho, koho ste nikdy nestretli,“ uviedol Patrick Coffey, americký odborník na detektor lži.
Podľa neho na detektore lži v tom nezohráva úlohu ani veľký časový odstup od zločinu – ak by sa skrátka činu dopustili, detektor by neoklamali ani po rokoch. „Teraz sú všetci na slobode. Už sa nerieši nič, celé sa to právoplatne uzavrelo... Možno dodnes spriadajú plány, ako by sa vyvinili v očiach verejnosti, ale tí siedmi sú jednoducho usvedčení vrahovia. A tvrdím, že vyšetrovanie bolo čisté ako Kristovo ľavé oko. Tí ľudia, ktorí boli odsúdení, neboli obeťami režimu,“ dodáva Tóth.
Výpovede zo spisov
V knihe Kauza Cervanová sú uverejnené pasáže z vypočúvania obvinených. Mnohé si protirečia, obvinení na seba vzájomne hádzali vinu, neskôr svoje výpovede odvolali s tým, že boli k tomu donútení vyšetrovateľmi.
MILOŠ KOCÚR: „Po tom, ako sme otvorili víno a navrhovali dievčaťu hromadný sex, s ktorým ona nesúhlasila, sme ju násilne vyzliekli a všetci štyria znásilnili... Po znásilnení sme dievčaťu zviazali ruky, konkrétne Andrášik šnúrou na ‚prádlo‘, ktorú pravdepodobne zobral niekde v dome...“
ROMAN BRÁZDA: „Dievča, ktoré sa bránilo, sme vyzliekli donaha, a po vyzlečení s týmto dievčaťom ako prvý išiel súložiť Miloš Kocúr. Predtým, než s ňou išiel súložiť, do dievčaťa Kocúr a Andrášik liali víno, a to tak, že jej obaja držali hlavu a takýmto spôsobom do nej sa snažili naliať vína...“
VIERA ZIMÁKOVÁ: „Všetci vystúpili z auta okrem Brázdu, ktorý chvíľu ostal so mnou v aute. To dievča zobrali so sebou a držali ho Čerman a Kocúr... Za chvíľu za nimi odišiel aj Brázda. Všetci sa pri tom smiali. To dievča už ani nekričalo, asi videlo, že jej to nepomôže. Boli preč asi 15 minút... Ja som bola zatiaľ v aute a plakala som, a keby som vedela riadiť, tak by som auto naštartovala a bola by som odišla. Keď sa vrátili všetci do auta, už nemali to dievča so sebou. Vraveli, že sa ostala kúpať, a pritom sa všetci smiali...“
ROMAN BRÁZDA: „Videl som, že Andrášik stojí vo vode neďaleko brehu a drží Cervanovú. Držal ju pod krkom, takže mala hlavu blízko vody. Bola to taká póza, že ju musel asi predtým ponárať. Bol celý zúfalý, ťahal ju smerom ďalej od brehu a kričal: ‚Miloš, poď mi pomôcť. ‘ Nie som si istý, ale zdá sa mi, že Kocúr nemal nohavice. Kocúr vošiel do vody, chytil Cervanovú a ťahal ju ďalej od brehu. V tom okamihu, ako sa jej Kocúr chopil, Andrášik rýchlo vyšiel z vody a začal utekať. Kričal na Kocúra: ‚Miloš, hoď ju hlbšie do vody. ‘ Kocúr ju tam ťahal, ja som na neho volal: ‚Miloš, žije ešte?‘ On mi odpovedal: ‚Nie. ‘“
MILOŠ KOCÚR: „Keď som bol od ostatných vzdialený asi 15 metrov, tak som počul nejaký šplechot a krik. Keď som sa otočil, tak som zbadal, že všetci traja sú pri dievčati vo vode a Andrášik drží dievčaťu hlavu pod vodou. Ja som na nich kričal, aby nebláznili, aby ju postavili, a plával som späť k nim. Keď som prišiel k nim, tak už dievča bolo bezvládne a všetci sme sa zhodli, že je mŕtve.“
ZÁVEREČNÁ REČ MILOŠA KOCÚRA PRED SÚDOM: „Chcel by som sa týmto ospravedlniť všetkým mojim spoluobžalovaným, že som im nie z vlastnej vôle a pod nátlakom svojou výpoveďou spôsobil toľké utrpenie, následky ktorého znášame podnes. Prepáčte... Boli to výsluchy plné brutality, zastrašovania a hlavne mi nikdy nezabudli pripomínať trest smrti, ak odskočím od svojich výpovedí. Stále som bol v cele s tým istým človekom, ktorý ma v týchto tvrdeniach výdat ne podporoval. Už som spomínal, že môj obhajca bol v tomto období prítomný iba pri dvoch výsluchoch a ja som bol tak dôkladne pouče ný, čo smiem a čo nesmiem, že som sa pred ním neodvážil ani ceknúť.“
* Zdroj: www.kauzacervanova.sk
