Príkladom toho je aj snaha troch mladých mužov - Alexandra Jakubča (28), Ivana Sakina (30) a Igora Andrého (32), ktorí vymenili pohodlný spôsob života, kde im nič nechýbalo, za učiteľskú katedru v školách, kam chodia deti z rómskych osád. Igor, Ivan a Alexander boli jedni z 15 účastníkov prvého ročníka programu Teach for Slovakia, ktorého cieľom je zlepšiť kvalitu vzdelávacieho systému, a tak znížiť nerovnosť v našej spoločnosti. Aj človek, ktorý do pomerov v školstve veľmi nevidí, musí chápať, že rozdiel medzi niektorými školami na západe a na východe krajiny je obrovský. Program, ktorého súčasťou sú väčšinou školy pre rómske deti, sa snaží tieto rozdiely zjemňovať. Títo mladí ľudia sa odhodlali, zanechali svoje zamestnanie a vybrali sa učiť do podmienok, kde by mnohí z nás nevydržali ani jeden deň.
Túžba pomáhať
Alexander Jakubčo učil na prestížnej škole pre nadané deti v Bratislave - v prostredí, kam by sa chcel dostať každý učiteľ. Túžba pomáhať deťom, ktoré nemali také šťastie ako on, bola však silnejšia ako prestížny flek. „Narodil som sa do prostredia, kde mi rodičia venovali všetku svoju energiu a čas. Je to veľký dar, ktorý som dostal od života. Začal som však rozmýšľať nad tým, že mi život veľa prekážok do cesty nenakládol a všetko išlo ľahko. Preto som sa rozhodol obetovať dva roky svojho života deťom, ktoré moju pomoc potrebujú,“ vysvetľuje Alexander, ktorý zamieril do školy v Stráňach pod Tatrami.
Keďže účastníci programu nemuseli mať nutne pedagogické vzdelanie, mohli sa do pomoci deťom zapojiť ľudia zo všetkých odborov. To je prípad aj Igora Andrého, vyštudovaného politológa, ktorý odišiel učiť deti do Nálepkova. „Venoval som sa oblasti vzdelávania – robil som na úrade splnomocnenca pre rómske komunity, potom v jednej mimovládnej organizácii. Často sme prichádzali do kontaktu s učiteľmi z týchto škôl a cítil som, že ku mne nemajú dôveru. Bol som pre nich iba mudrlantom z Bratislavy, ktorý všetkým hovorí, čo majú robiť, pritom sám som to nezažil. Keď som sa teda dozvedel o Teach for Slovakia, bola to pre mňa jasná voľba. Chcel som si vyskúšať, aké je to byť v ich koži a učiť takéto deti,“ vysvetľuje Igor.
Ďalší z troch mušketierov Ivan Sakin mal zasa úplne inú motiváciu ísť učiť do školy v Dobšinej. „Vyštudoval som manažment a psychológiu. S kamarátmi sme rozbiehali finančnú spoločnosť na burze, no ja som sa rozhodol, že idem učiť. Vedel som, že začiatok programu bude najťažší, a keďže som mal skúsenosti s rozbiehaním firmy a zažil som veľa krízových situácií, cítil som, že by som mohol byť užitočný.“
(Ne)dá sa to!
Všetci Ivanovu a Igorovu voľbu prijali s obdivom a podporovali ich v tomto rozhodnutí. Inú situáciu však riešil Alexander. „Moje okolie absolútne nechápalo, čo robím. Učil som na skvelej škole, kde som prešiel prísnym testovaním, aby som sa tam dostal, a zrazu chcem ísť učiť niekde na východ rómske deti? No po pár príbehoch, ktoré som im vyrozprával zo školy pod Tatrami si uvedomili, že to bolo dobré rozhodnutie,“ smeje sa Alexander.
Program Teach for Slovakia je mimoriadne náročný a vyžaduje stopercentné nasadenie. Chalani sa zhodujú, že si siahli na dno svojich fyzických a psychických síl. „Najťažšie bolo to, že som úplne vyšiel zo zóny komfortu. Pre mňa je však kľúčové, aby naše deti, všetky deti na Slovensku, dostali výborné vzdelanie. Uvedomil som si zodpovednosť za krajinu, v ktorej žijem, a musel som konať, pretože ak sa každý bude pozerať a nič nerobiť, nikam sa nepohneme,“ vysvetľuje Alexander a pritakáva mu Igor, ktorý hovorí, že najťažšie boli najmä začiatky.
„Veľmi ťažké je pochopiť, z akého prostredia tie deti pochádzajú, ich spôsob učenia a myslenia, a aj to, ako pristupujú k škole. Pokiaľ ste zo začiatku nastavení tak, že budete s deťmi preberať látku, oni budú všetko chápať a učenie pôjde ako po masle, sklamete sa. Často sme sa niečo drvili a drvili a po víkende si nič nepamätali,“ priznáva.
Krásne zážitky
Všetci traja krátko po skončení ich dvojročnej cesty spomínajú na pekné zážitky, ktoré ich pri práci s deťmi obohatili. „Najkrajšie bolo, keď som po prvý raz prišiel do osady za rodičmi detí, ktoré som učil. Všimol som si, že v jednom dome žije veľmi veľa ľudí - niekoľko generácií. Prejavili mi obrovský rešpekt a úctu. Trúfam si povedať, že máloktorý učiteľ rozpráva rodičom rómskych detí u nich doma v pozitívnom svetle. Ja som to však urobil a zrazu som mal pocit, ako keby si všetci ľudia v danom príbytku začali uvedomovať ľudskú dôstojnosť, ktorá sa tam začala šíriť vzduchom. To bol ten najkrajší okamih – keď som si uvedomil, aká dôležitá je pre každého, a najmä pre tých najslabších, ľudská dôstojnosť,“ spomína Alexander.
Igor učil angličtinu, ktorá je pre rómske deti extrémne náročná, pretože je to pre ne v podstate tretí jazyk - po rómčine a slovenčine. „Pekné bolo, keď aj tí slabší žiaci niečo pochopili a dokázali aj po roku inému učiteľovi povedať po anglicky niečo, čo som ich naučil ja. Krásne momenty boli aj na výletoch. Keď ich pozorujete, akú radosť im robí už len to, že cestujú vlakom, pretože to nikdy predtým nezažili. Boli sme na rôznych miestach, a keď som videl ich úsmevy, nabíjalo ma to pozitívnou energiou,“ hovorí Igor a súhlasí s ním aj Ivan.
„Mal som žiaka, s ktorým sa ostatní v osade veľmi nebavili. Ja som si povedal, že sa na neho budem pozerať úplne inak. Snažil som sa ho chváliť a na konci školského roka sa začal zlepšovať. Raz, keď som dával deťom príklady, tak sa prihlásil ako prvý, že už to má. A mal to dobre! Išiel som mu napísať ďalšie príklady a zasa ich vypočítal dobre a potom za mnou prišiel a povedal: ‚Pán učiteľ, dajte mi ťažšie.‘ A v tom momente mňa úplne zasiahol blažený pocit, že si sám na seba kladie väčšie nároky.“
Slzy v očiach
Omnoho viac však bolo smutných momentov, ktoré aj takýmto silným chlapom hnali slzy do očí. „Viete, tieto deti nemajú často čo jesť, sú choré alebo ich bolia zuby, nemá s nimi kto ísť k zubárovi a musia si to vytrpieť... To je sila a mal som čo robiť, aby som sa pred nimi nerozplakal. A potom, keď som si uvedomil, že tieto rómske problémy sú také rozsiahle – od rodiny cez vedenie škôl po veci, ktoré v štáte nie sú vyriešené, doľahla na mňa veľká ťažoba a pocit bezmocnosti,“ rozpráva so smútkom v hlase Ivan a dopĺňa ho Igor. „Rodičia doma deti demotivujú. Majú sami problém nájsť si zamestnanie, preto im hovoria: ‚Počúvaj, však tvoj bratranec má učňovku a nikde ho nechcú zamestnať. Načo by si ty šiel do školy, však zostaň s nami doma.‘ Potom je veľmi ťažké v tej škole urobiť nejaké zázraky.“
Škola do života
Všetci traja však hodnotia skúsenosť ako obrovský prínos pre ich ďalší život a snažia sa inšpirovať aj iných mladých ľudí zo Slovenska, aby sa do programu zapojili. Rozhodne to podľa nich nie je mrhanie talentom či časom. „Ak si chce človek siahnuť na dno svojich fyzických a psychických síl, a to nie je iba okrídlená veta, nech to vyskúša. No a ak zvládne toto, získa fantastické známosti a zážitky, ktoré ho posilnia. Nech sa na to nedíva ako na stratu času či mrhanie schopnosťami, pretože je to naopak. Práve takáto skúsenosť môže byť pre jeho ďalšiu kariéru obrovským prínosom,“ uzatvára rozprávanie o silnom príbehu troch mužov Ivan.
